Herečka, speváčka a pedagogička Zuzana Haasová v Bratislave vyrastala a prezradila nám svoje najmilšie zákutia. V rozhovore spomína na detstvo, staré bratislavské podniky, prechádzky s prarodičmi, svoje obľúbené miesta aj na to, čo podľa nej dnešnej Bratislave chýba. Prezradila tiež, prečo je pre ňu herectvo zároveň psychológiou a aký veľký divadelný sen si ešte chce splniť.
Zuzana Haasová patrí medzi výrazné slovenské herečky, ktoré svoju kariéru začali už v detstve. Pred kamerou stála od siedmich rokov a postupne si vyskúšala televízne seriály, divadlo, rozhlas, moderovanie, spev aj prácu s deťmi. Sama však svoju kariéru nevníma iba ako sériu úspechov. Za dôležitú považuje celú cestu, ktorá ju postupne formovala.
Herectvo je pre ňu dodnes predovšetkým radosťou. Svoju prácu označuje za hobby a tvrdí, že každý projekt, každá postava aj každé stretnutie ju niekam posunuli. Medzi jej prvé skúsenosti patrili napríklad Najmenší hrdinovia, kde sa objavila už ako sedemročná. Od útleho veku sa tak pohybovala medzi dospelými umelcami a postupne získavala skúsenosti, ktoré neskôr ovplyvnili jej ďalšiu tvorbu.
Jednou z postáv, ktorá jej zostala v pamäti azda najvýraznejšie, je Sonička z Paneláku. Práve táto úloha je pre ňu spojená aj s osobnými spomienkami a situáciami zo súkromného života. Spomína tiež na postavu Táničky zo seriálu Doktorka Ema.
S úsmevom hovorí: „Spätne som si uvedomila, že stále hrám Táničky v rôznych iných projektoch. Takže si myslím, že tá postava Táničky je taká zaujímavá. Čiže keď ma bude čakať ďalšia Tánička, tak sa budem na tom už len smiať.“
ROZHOVOR: Rado z Nie je túra bez Štúra vám ukáže miesta nielen v Bratislave, ktoré väčšina ľudí vôbec nepozná
Herectvo však pre Zuzanu Haasovú nikdy nebolo iba o hraní. Vníma ho aj ako spôsob, ako lepšie pochopiť samu seba. Charakter postavy podľa nej nemožno vierohodne vytvoriť bez toho, aby herec dokázal analyzovať vlastné emócie, skúsenosti a reakcie.
Práve preto označuje herectvo za určitú formu psychológie: „Herectvo ako také som si vybrala vlastne preto, že je to svojím spôsobom psychológia. Keď žijete nejaký život, ktorý nemáte úplne dokončený alebo sa ho neviete dotknúť, aby ste boli úplne na 100% spokojná, tak si zahráte v divadle. Práve tam sa to dokončí alebo si to tam psychologicky vyriešite. Často si aj ja poplačem a vyriešim si vlastne to, čo som si v súkromí nedokázala poriešiť.“
Podľa nej si človek môže prostredníctvom postavy vyriešiť aj veci, ktoré v osobnom živote nedokázal spracovať. Herec sa pri príprave musí pozrieť sám na seba a pochopiť, čo prežíva. Tento proces považuje za náročný, ale zároveň mimoriadne očistný.
Aj preto pred rokmi založila divadlo Haaf, v ktorom sa venuje deťom. Pracuje s nimi už od útleho veku a okrem hereckých schopností sa snaží rozvíjať aj ich schopnosť vnímať vlastné emócie a osobnosť. Podľa nej môže byť práve sebapoznanie jednou z vecí, ktoré človeku výrazne uľahčia život.
„Učím decká od 6 rokov až do 14 rokov a aj staršie. V podstate tam stále riešime osobný život, aby dokázali niečo zahrať. Práve to rozloženie samého seba je veľmi ťažké a ak to niekto dokáže, alebo sa to naučí, tak sa mu jedna vec zľahčí život, ale aj dokáže pomôcť niekomu inému. Takže analýza samého seba je veľmi ťažká a ľudia to medzi sebou nedokážu,“ popisuje.
ROZHOVOR: Chcú priniesť do hudby viac emócií. Kapela Inými slovami prezradila svoj plán aj inšpiratívne miesta Bratislavy
Jej vlastné herecké začiatky pritom neboli úplne jednoduché. Do detstva zasiahli aj zdravotné problémy a obdobie, keď dostala cukrovku. Práve v tom čase sa však dostala k svojim prvým väčším umeleckým skúsenostiam. Spomína na Najmenších hrdinov, kde mala krátke vlasy aj preto, že jej po náročnom období výrazne zredli.
Od siedmich rokov sa následne stretávala s množstvom významných osobností. Objavovala sa v rozhlase, v televíznych a divadelných projektoch, spolupracovala s umelcami a postupne získavala skúsenosti, ktoré by dnes označila za veľké dobrodružstvo svojho detstva.
„Bola to pre mňa fantastická hra s dospelými ľuďmi a ja som v podstate od tých 7 rokov potom bola stále medzi dospelými. Či už to bolo rádio Twist s Andy Hricom, kde bol šéfom rádia a ja som tam moderovala, alebo v rozhlase, alebo rôzne rozprávkové bytosti, napríklad s režisérom Dodom Baniakom,“ hovorí Zuzana.
Dôležitou súčasťou jej tvorby je už roky aj hudba. Založila si kapelu The Susie Haas Band a aj prostredníctvom divadla Haaf sa snaží deťom približovať aj swing a staršiu hudbu. Nechce, aby deti poznali iba rýchle a súčasné piesne, ale aby získali širší hudobný rozhľad a postupne si vytvorili vzťah aj k iným žánrom.
„Divadlo Haaf som si založila kvôli tomu, že v Bratislave bolo len jedno bábkové divadlo a ja som sa tam nevedela 3x dostať a rezervácie neboli… Mala som mini dcérku a bolo mi ľúto, že v tom období, v roku 2005, Bratislava nemala viac divadiel pre deti. A tak som si založila divadlo Haaf, aby som mohla tvoriť vlastné predstavenia, podľa svojich predstáv a zároveň prinášať deťom zábavu, špeciálnu hudbu a poučenie. Tiež je založené práve preto, že som mladým ľuďom a aj malým deťom chcela ukázať swingové pesničky. Moje divadlo je teda pospájané swingový pesničkami z 30. rokov,“ popisuje ho.
Práve práca s deťmi jej podľa vlastných slov opakovane dokazuje, že má zmysel. Za jeden z najsilnejších momentov považuje stretnutie s mladým mužom, ktorý ju po rokoch oslovil a povedal jej, že ju videl hrať ešte ako šesťročný.
ROZHOVOR: Mrs. Physiotherapist spája fyzioterapiu, technológie aj fantáziu. Jej Wonder Woman zaujala aj Gal Gadot
„Keď prišlo za mnou dieťa, ktoré malo zrazu 18. Prišiel za mnou už mladý muž a povedal mi: ,Pani Haasová, ja som bol na predstavení, keď som mal 6 a ja si to dodnes pamätám.‘ Porozprával mi celý príbeh, ako sa mu to páčilo a ako ho to posunulo. Ja som bola vtedy šťastná. Tak toto je presne to, prečo to robím, že to má zmysel,“ spomína Zuzana na stretnutie.
Podobnú spätnú väzbu dostala aj po výchovnom hudobnom koncerte The Susie Haas Band na východnom Slovensku. Deti sa po vystúpení začali zaujímať o hudbu, ktorú im predstavila, a neskôr jej napísali, že si vyhľadali Ellu Fitzgerald a začali ju počúvať. Práve takéto chvíle jej podľa jej slov ukazujú, že približovať deťom umenie má význam.
Veľkou témou je pre ňu aj samotné postavenie umenia v spoločnosti. Mrzí ju, že dnešná doba je podľa nej príliš rýchla a že mladí ľudia už nezažívajú tvorbu rovnakým spôsobom ako kedysi. Zároveň však nechce nad súčasnosťou iba lamentovať.
Mladým by podľa nej prospelo, keby umenie podporovali a nepodceňovali. „Umenie ako také a teda herectvo divadelné, filmové, seriálové, fyzické, proste výtvarné atď. atď. to je úplne všade. Tak, aby aj mladí pochopili, že umenie je aj v tom, ako rozprávaš, umenie je aj v tom, ako ješ, umenie je v záhrade. To znamená v kvetinách, v prírode… všade je nejaké umenie. Práve preto sa to tak spája a to spojenie umenia je naozaj úplne všade,“ hovorí Zuzana a mladým odkazuje: „Nech umenie držia vo svojich rukách, čo navyššie nad vodou.“
A čo jej dnes dodáva najviac energie? Jednoznačne odpovedá, že hudba. Zuzana Haasová hovorí, že pri všetkom, čo robí, potrebuje cítiť radosť a slobodu. Ak má pocit, že ju niekto do niečoho núti, nadšenie sa vytráca. Naopak, keď ju činnosť baví, dokáže si užiť aj veci, ktoré by inak nemala rada. So smiechom dodáva, že práve vďaka tomuto prístupu si dokonca obľúbila aj umývanie riadu.
Silný vzťah má aj k Bratislave. Je jej rodným mestom a veľká časť jej osobných aj pracovných spomienok je spätá práve s ním. „Ja veľmi zbožňujem centrum Bratislavy. Veľmi mám rada uličky. Mám rada Tolstého ulicu až smerom na Slavín. To sú také miesta a to je aj taká moja mladosť, kde som chodila ako študentka na prechádzky po večeroch na jeseň,“ popisuje.
Bratislavu si rada užíva pomaly. Namiesto vysedávania vnútri kaviarní uprednostňuje posedenie vonku. Obľubuje tiež zimné obdobie, keď sa môže prechádzať centrom počas vianočných trhov, dať si horúci čaj alebo varené víno a vychutnávať si vôňu a atmosféru starých ulíc.
K mestu má vzťah aj vďaka svojim starým rodičom. Práve starí rodičia ju odmalička brávali na prechádzky po Bratislave a ukazovali jej miesta, ktoré by dnes možno mladšie generácie prehliadli.
Spomína napríklad na návštevy cintorínov, kde jej starý otec rozprával príbehy o ľuďoch a minulosti. Práve vďaka týmto prechádzkam si vytvorila vzťah k histórii a príbehom ukrytým v uliciach mesta.
Silné spomienky má aj na niekdajšiu cukráreň v centre Bratislavy. „Detská cukráreň „Deka“, ktorá sa nachádzala v Kernovom dome na rohu Hviezdoslavovho námestia a Rybárskej brány. Volala sa DEKA, pričom názov vznikol zo slov „detská kaviareň“. Bola to vyslovene detská cukráreň – malé červené kresielka a stolíky, rozprávkové obrázky na stenách, torty, zákusky, gaštanové pyré, ovocné poháre so šľahačkou…“ spomína.
Ako dieťa s cukrovkou nemohla jesť klasické sladkosti, no vtedajší podnik jej ponúkal čerstvé jahody so šľahačkou. Pre dieťa, ktoré si muselo dávať pozor na jedlo, to bol podľa nej malý, ale veľmi vzácny zážitok.
„Ja som bola diabetička, takže som nemohla sladké. Ale v tejto cukrárni mali čerstvé jahody a mne to dali so šľahačkou, bez sladkého. A keď náhodou neboli jahody, tak som si tam dala iba pohár šľahačky. Pamätám si, že som bola úplne šťastná, že majú niečo aj pre mňa,“ opisuje s láskou.
Dnes má rada aj prechádzky s deťmi. Keď je teplo, rada si sadne pod stromy alebo sa prechádza s kočíkom. Bratislavu si však spája aj s Dunajom, kde môže byť s rodinou vonku bez ruchu automobilov.
ROZHOVOR: Karin predala byt v Bratislave a teraz valcuje internet spolu s plyšovou alpakou Erikou pod Andami
Zaujímavé je, že hoci Bratislavu miluje, časť roka trávi aj mimo nej. Práve tento kontrast jej vyhovuje. Mimo mesta nachádza ticho a pokoj, zatiaľ čo návrat do Bratislavy jej prináša električky, trolejbusy, ruch a energiu veľkomesta. A práve táto energia jej chýba, keď je mimo hlavného mesta.
„Bratislava je presne to, čo milujem. To je ruch, a to kde som mimo Bratislavy, to je presne tá oáza ticha a takého pocitu, že som stále na dovolenke. Takže keď prídem domov, tak mám pocit, že som na dovolenke a keď idem do Bratislavy, tak je ten ruch, tá električka, tie zvuky všelijakých trolejbusov,“ hovorí.
Čo podľa nej Bratislave chýba? Ak by mala povedať jednu vec, ktorú by si podľa nej Bratislavčania mali viac vážiť, bola by to zeleň.
Zuzana si myslí, že mesto by potrebovalo ešte viac stromov, predovšetkým v centre. Betónové plochy podľa nej nedokážu vytvoriť rovnakú atmosféru ako stromy, parky a zelené priestory. Viac zelene by podľa nej Bratislave prinieslo nielen príjemnejšie prostredie, ale aj lepšiu energiu.
„Nevážia si stromy. Nevážia si tú zeleň a tá zeleň by mala byť prvoradá. Práve v týchto betónových domoch a betónových podlahách,“ myslí si o obyvateľoch mesta.
Bratislavu však napriek tomu vníma ako miesto s nezameniteľnou atmosférou. Počas rokov v nej zažila množstvo situácií z oboch strán pódia – raz ako účinkujúca, inokedy ako diváčka. Spievala na verejných podujatiach, účinkovala počas vianočných trhov, na námestiach aj ďalších bratislavských akciách.
Jedna z čerstvejších príhod sa jej spája so Silvestrom. Jej manžel mal vystupovať v Slovenskej filharmónii a rodina čakala vonku na námestí, kde mala byť jeho koncertná produkcia premietaná na veľkú obrazovku. „Tak sme tam čakali a každý si dal už varené víno, potom decká si dali nejaké jabĺčko, čo tam mali, nejaké lokše a tak sme si užívali vianočné trhy,“ hovorí so smiechom.
Zuzana sa tešila a chcela manžela podporiť, preto na koncert čakalo 15 ľudí z rodiny, ktorých pozvala. Čakanie sa však výrazne predĺžilo a nakoniec sa ukázalo, že koncert už prebehol, no rodina ho na obrazovke vôbec nevidela. Keď sa manžel objavil, všetci zistili, že celé dve hodiny čakali na niečo, čo sa už skončilo. Aj tak však na túto situáciu spomína s úsmevom.
ROZHOVOR: Karin Haydu je skvelá herečka a profesionálka. Čo nám prezradila o svojej kariére aj trapase v Bratislave?
Bratislava ako filmová postava? Bola by elegantnou dámou. Keby sa Bratislava mala stať filmovou postavou, Zuzana Haasová by jej dala podobu svojej starej mamy Alojzie.
„Tak by musela byť určite Maďarka, Rakúšanka a Bratislavčanka. Určite by musela byť taká, ako moja babička, ktorá bola dámou až úplne do poslednej chvíle. Vždy mala červený rúž na ústach, krásne vyčesané vlasy. Neviem, ako to robila, vždy mala krásne namaľované nechty na červeno. Keď mi prichádzala otvoriť dvere, tak vždy si dala na seba ten červený rúž, aby mi otvorila krásna. Vždy mala tiež opätky, či mala plavky, tepláky, vždy mala na sebe jemnučké malé opätky. Bola veľkou dámou takže Bratislava by musela byť takáto,“ opisuje Bratislavu ako filmovú postavu Zuzana.
Bratislava by preto podľa nej bola ženou s výrazným charakterom, eleganciou a historickým príbehom. Žánrovo by išlo o historickú elegantnú komédiu. Aj v tomto prípade by sa pritom premietla osobnosť jej starej mamy, ktorú opisuje ako veľkú komediantku.
„Volali sme babičku klobúková dáma – nosila za každého počasia elegantné klobúky. To mi zostalo po nej,“ hovorí s láskou Zuzana.
Napriek tomu, že za sebou má dlhú kariéru a množstvo splnených snov, jeden projekt jej ešte stále leží v hlave. Ide o divadelnú hru 333, ktorej základ vytvorila ešte približne ako dvadsaťročná.
Projekt je postavený na troch ženských charakteroch a ponúka priestor na hereckú premenu a výmenu postáv. Haasová by si ho dodnes rada zahrala, ideálne spolu s ďalšími výraznými herečkami alebo speváčkami. Nevylučuje pritom ani spoluprácu so svojou dcérou.
Práve túto hru dnes vníma ako jeden z posledných veľkých umeleckých snov, ktoré by si chcela splniť. „My by sme si to zahrali spolu a to by bolo fantastické. Tak toto je jediné také, čo rozmýšľam ešte,“ prezradila Zuzana.
Zároveň hovorí, že jednu etapu svojej kariéry už považuje za uzavretú a teraz sa sústreďuje na ďalšiu. Chce sa venovať tvorbe, divadlu, hudbe a práci s deťmi naplno.
Hoci momentálne časť jej predstavení smeruje mimo Bratislavy, od septembra sa chce naplno venovať aj škole Haaf. Herectvo a prácu s deťmi rozvíja na Vajnorskej a nové aktivity pripravuje aj v Podunajských Biskupiciach.
Okrem divadla a hudby pracuje na ďalších projektoch. Pripravuje novú divadelnú hru s množstvom hudby, tanca a interakcie, pripravuje konkurz na nového akordeonistu do kapely a pracuje aj na knihe spojenej s jej skúsenosťami s cukrovkou.
Jedným z ďalších pripravovaných projektov je hudobný program určený najmenším deťom. Ten je už podľa jej slov nahratý, no na jeho uvedenie potrebuje ešte zabezpečiť financovanie a partnerov.
Zuzana Haasová tak ani po rokoch nespomaľuje. Herectvo, hudba, divadlo, práca s deťmi a nové nápady sa u nej neustále prelínajú. A hoci tvrdí, že život je improvizácia, práve tá jej podľa všetkého vyhovuje. „Život je improvizácia,“ hovorí.
Pre svojich fanúšikov preto nemá jeden nemenný plán na mesiace dopredu. Novinky z predstavení, kapely, školy a ďalších projektov zverejňuje priebežne na sociálnych sieťach. A podľa toho, čo všetko pripravuje, sa zdá, že o nové príbehy, hudbu a divadlo nebude mať núdzu ani Bratislava.
