Cestovateľka Karin vymenila stres z ranných kolón na Prístavnom moste za výhľady na Andy, nové krajiny a netradičné dobrodružstvá. Po Južnej Amerike necestuje sama – spoločnosť jej nečakane robí plyšová alpaka Erika, ktorá si získala pozornosť nielen miestnych obyvateľov. Prečítajte si príbeh o tom, ako môže jeden odvážny krok zmeniť pohľad na život.
Ranné zápchy na Prístavnom moste Karin vymenila za prechádzky popri Andách a každodenný stres za väčšiu ľahkosť. Karin sa vybrala spoznávať Južnú Ameriku počas svojej cesty neočakávane získala novú spolucestujúcu, po svojom boku má netradičnú cestovnú spoločníčku – veľkú plyšovú alpaku Eriku. Tá si počas ciest získala pozornosť miestnych obyvateľov, turistov aj dokonca aj posádky lietadla.
Karin upútala pozornosť internetu už len svojou odvahou predať všetko, čo v Bratislave mala, zanechať tu svoj starý život a vydať sa do neznáma, na cestu po Južnej Amerike. Ešte väčšiu pozornosť však začala pútať, keď sa k nej pridala plyšová alpaka s menom Erika. Tá bude suvenírom a spoločníkom internetovo známeho psíka Niňa, ktorého majiteľom je influencer Martin Vanko, známy ako Vorvaňko.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že najväčším rozdielom medzi životom v Bratislave a cestovaním cez Južnú Ameriku sú kilometre, nové mestá či majestátne pohoria. Sama cestovateľka však hovorí, že najväčšia zmena prišla najmä v jej nastavení.
„Ten najväčší rozdiel nie je v tom, či sa pozerám na Prístavný most alebo na Andy. Ten rozdiel je v tom, ako sa k celému dňu staviam. Kedysi som fungovala veľmi upäto, dnes sa učím žiť viac s ľahkosťou a radosťou,“ vysvetľuje.
Jej neodmysliteľnou súčasťou na cestách sa teda stala plyšová alpaka Erika. Hoci nejde o úplne bežného cestovného partnera, podľa Karin je starostlivosť o ňu niekedy takmer ako o živého spoločníka. „Úprimne… niekedy sa viac starám o Eriku ako o seba,“ smeje sa.
Plyšová alpaka má však jednu veľkú výhodu – dokáže sa prispôsobiť. Raz vykúka z batoha, inokedy cestuje na kávu alebo si užíva prechádzku spolu so svojou majiteľkou.
Práve Erika často spôsobuje úsmevy a spontánne reakcie ľudí v uliciach Južnej Ameriky. Miestni obyvatelia sa pri nej zastavujú, pýtajú sa, či je živá, a mnohí si ju chcú odfotiť. „Ľudia sa usmievajú, pýtajú sa, či je živá, chcú si ju odfotiť. Ja to milujem, ona je hviezda,“ opisuje cestovateľka. Zároveň priznáva, že práve takéto momenty jej pripomínajú, ako často sa ľudia zbytočne obávajú názorov ostatných.
Veľká diskusia v Petržalke: Mamička so psom otvorila tému, ktorá rozdelila psíčkarov a mnohí hovoria o neohľaduplnosti
S netradičnou spoločníčkou absolvovala už aj let lietadlom. Reakcie okolia ju podľa vlastných slov príjemne prekvapili. Keď Eriku predstavila ako svoju plyšovú kamarátku, ľudia reagovali prirodzene a s úsmevom.
„Myslím si, že keď človek robí niečo s ľahkosťou a nesnaží sa niekoho provokovať, ľudia to veľmi prirodzene prijmú. Často máme oveľa väčší strach vo svojej hlave ako v realite. Eriku som predstavila s úsmevom, povedala že je to moja plyšová kamoška a všetci sa smiali. Pilot ju dokonca nechcel pustiť z rúk,“ hovorí.
Plyšová alpaka síce nevyžaduje jedlo ani veterinára, no svoje miesto v batožine má zabezpečené. Karin jej dokonca pripravila vlastný kufrík. „Má vlastný kufrík, štýlový! Presne na mieru. A keď hovorím presne, tak naozaj presne,“ smeje sa.
A čo bude s Erikou, keď sa jej veľké cestovanie raz skončí? Karin priznáva, že lúčenie nebude jednoduché. Plyšová alpaka už dávno nie je iba obyčajnou hračkou. „Erika už dávno nie je len plyšová alpaka. Stala sa symbolom toho, že aj trochu bláznivé nápady môžu ľuďom priniesť radosť. A myslím si, že presne takej ľahkosti máme dnes všetci trochu málo,“ hovorí.
VIDEO: Prekvapenie v centre Bratislavy: O kurióznu situáciu sa postaral jazvec, zasahovala mestská polícia
Hoci jej cesta stále pokračuje, Karin už premýšľa aj nad ďalšími dobrodružstvami. Láka ju Afrika, návrat za priateľmi do Ázie a raz by chcela vidieť aj Antarktídu. Presný dátum návratu do klasického života však nemá. Tvrdí, že chce žiť spôsobom, ktorý jej dáva zmysel.
Do budúcnosti plánuje aj vlastný projekt, ktorého cieľom má byť spájať ľudí, prinášať viac radosti do každodenného života a vytvárať osvetové aktivity najmä pre mladšiu generáciu.
Práve mladí ľudia podľa nej čelia veľkým výzvam v čase technológií a neustáleho tlaku na výkon. Myslí si, že mnohým chýba viac skutočných kontaktov, ľahkosti a schopnosti tešiť sa z prítomného okamihu.
Aj keď si momentálne užíva dobrodružstvo ďaleko od Slovenska, Bratislava jej stále zostáva blízka. Najviac jej nechýbajú konkrétne veci, ale ľudia a miesta spojené so spomienkami. „Najviac mi chýbajú kamaráti a miesta, kde sme spolu zvykli tráviť čas. V Bratislave som spoznala mojich dlhoročných kamarátov, ktorí tam žijú dodnes, rada sa tam za nimi vraciam,“ priznáva.
Slovenských cestovateľov zatiaľ v Južnej Amerike veľa nestretla, no spomína na podobné momenty z Indonézie, kde sa jej podarilo nadviazať blízke vzťahy s ľuďmi, ktorých predtým vôbec nepoznala. Niektorí cestovali podobne ako ona, iní v krajine žili dlhodobo. Práve takéto spontánne spojenia považuje za jednu z najväčších hodnôt cestovania.
Príbeh vodiča MHD z Bratislavy rozdelil ľudí: Pomohol seniorke, no následne jedna jej veta rozpútala veľkú diskusiu
Cesta ďaleko od domova jej zároveň ukázala veci, ktoré by v bežnom živote v Bratislave možno nikdy neobjavila. Jednou z najväčších lekcií bolo uvedomenie si, že mnohé obavy, ktoré človek nosí v hlave, sa v skutočnosti nikdy nenaplnia.
„Väčšina mojich strachov sa nikdy nestane. Ale o tom netreba rozmýšľať, na to treba niečo urobiť. Zároveň, viac sa snažím byť spoločenská, ja som sa po pandémii veľmi izolovala a trávim veľa času sama. Veľa som kládla dôraz, že na nič nie je čas, tu sa vraciam k bežným rozhovorom, takému ľudskému teplu a blízkosti. Napríklad u peruánskej rodiny, keď sme spolu večerali, s cestovateľmi, keď sedíme na útese a rozprávame sa len tak…“ opisuje Karin skúsenosť, ktorá jej zmenila pohľad na život.
Čo odkazuje ľuďom, ktorí sedia v práci, pozerajú na jej fotky a snívajú o tom, že tiež zoberú ruksak a vyrazia do sveta?
„Že krivú labku na to! Nečakajte na moment, keď sa prestanete báť. Ten pravdepodobne nikdy nepríde. Odvaha totiž nie je absencia strachu. Je to rozhodnutie urobiť ten prvý krok, aj keď máme krivé labky. A nemusí to byť cesta do Južnej Ameriky. Pre niekoho je prvým krokom kúpiť si letenku, pre iného povedať druhému „nie“, zmeniť prácu, začať športovať alebo začať konečne žiť viac podľa seba. Myslím si, že práve v tom prvom kroku sa začínajú tie najväčšie dobrodružstvá.“
