Historická budova Slovenského národného divadla patrí k najvýraznejším dominantám Bratislavy. Stojí na mieste, kde sa divadlo hrá už od 18. storočia, a za jej zdobenou fasádou sa ukrýva príbeh veľkých prestavieb, vojnovej škody aj zastaranej techniky. Budova je dnes zatvorená a o jej rekonštrukcii sa hovorí už roky.
Keď sa prechádzate bratislavským Starým Mestom a prídete na Hviezdoslavovo námestie, len ťažko prehliadnete jednu z jeho najvýraznejších dominánt. Historická budova Slovenského národného divadla patrí medzi stavby, ktoré sú s obrazom Bratislavy späté už celé generácie. Za jej monumentálnou fasádou sa však skrýva oveľa dlhší príbeh, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Na mieste dnešného SND stálo divadlo už od roku 1776. Mestské divadlo vtedy nechal postaviť gróf Juraj Csáky podľa projektu Mateja Walcha. Súčasná budova však vznikla až o viac ako storočie neskôr. Navrhli ju viedenskí architekti Ferdinand Fellner mladší a Hermann Helmer, ktorí sa počas svojej kariéry podpísali pod desiatky divadelných budov po celej Európe.
Pôvodné divadlo zmizlo aj z bezpečnostných dôvodov. Bolo z dreva a hrozilo, že ľahko zhorí. Navyše sa hovorí, že pôvodné divadlo bolo nahradené novým, väčším a modernejším aj z dôvodou, že to vo Viedni zhorelo a ríša nové postavila práve v Prešporku.
Bratislavská stavba bola navrhnutá v historizujúcom neorenesančnom štýle s výraznými neobarokovými prvkami interiéru. Výstavba prebiehala v rokoch 1884 až 1886 a slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 22. septembra 1886.
Vtedajšie mestské divadlo malo reprezentovať význam Prešporka a zároveň spĺňať v tom čase moderné požiadavky na bezpečnosť a fungovanie divadelnej prevádzky.
Zaujímavosťou je, že pôvodnú budovu osvetľovalo až 800 plynových lámp. Na priečelí sa nachádzal aj nápis „Városi színház“, teda Mestské divadlo, čo odrážalo politické a kultúrne pomery vtedajšieho Uhorska.
Spojenie budovy so Slovenským národným divadlom prišlo v roku 1920, krátko po vzniku Československa. Práve vtedy začala nová inštitúcia svoju profesionálnu činnosť. Opera SND odštartovala 1. marca 1920 uvedením Smetanovej opery Hubička, o deň neskôr nasledovalo prvé činoherné predstavenie a v máji sa k nim pridal aj balet.
Začiatky však neboli výlučne slovenské. Keďže chýbali slovenské hry, preklady, ale aj dostatok profesionálnych hercov a spevákov, veľká časť repertoáru sa uvádzala v češtine. Prvé slovenské predstavenie prišlo v máji 1920, keď boli uvedené jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe.
Ako kedysi trávili letné dni Bratislavčania? Takto oddychovali a zabávali sa pred takmer 100 rokmi
Postupne sa formovalo aj slovenské profesionálne divadlo. Medzi jeho významné osobnosti patrili napríklad Andrej Bagar, Ján Borodáč či Oľga Borodáčová-Országhová. Propagačný činoherný súbor SND, ktorému sa hovorilo aj Marška, dokonca cestoval po slovenských mestách a obciach a prinášal divadlo v slovenskom jazyku aj mimo Bratislavy.
Historická budova pritom nebola od začiatku výhradne opernou a baletnou scénou. Do 50. rokov sa v nej striedala činohra, opera aj balet.
Situácia sa zmenila v roku 1955, keď vznikla stála scéna Činohry SND v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Historická budova sa následne začala využívať predovšetkým pre Operu a Balet SND.
Ani monumentálna stavba sa nevyhla postupnému opotrebovaniu. Prvá významnejšia modernizácia prišla v 30. rokoch 20. storočia, keď sa zmodernizovalo technické vybavenie javiska.
Po druhej svetovej vojne bolo potrebné opraviť aj časti poškodené bombardovaním. V roku 1949 sa preto rekonštruovali základy a obnovy sa dočkalo hľadisko, foyer či salón na prvom poschodí.
Najväčšia povojnová premena však prišla v rokoch 1969 až 1972. Rekonštrukcia už neznamenala iba opravu existujúcej budovy. V zadnej časti smerom ku Komenského námestiu pribudla moderná prístavba, ktorá mala zabezpečiť zázemie potrebné pre fungovanie veľkej divadelnej inštitúcie.
Do projektu sa zapojilo viacero odborných organizácií a na realizácii sa podieľalo viac ako 120 dodávateľov. Keďže historická budova bola pamiatkovo chránená, niektoré jej časti museli zostať zachované. Týkalo sa to predovšetkým fasády, interiéru hľadiska, vstupného foyer a salónu na prvom poschodí.
V ďalších priestoroch sa však uskutočnili výrazné zmeny. Modernizovalo sa technické zázemie, vznikla centrálna šatňa v suteréne, bufety, priestory pre účinkujúcich, sklady či skúšobne. Pod prístavbou a priľahlým Komenského námestím vznikli aj tri podzemné podlažia.
Historická budova tak dostala technické vybavenie, ktoré malo zabezpečiť jej fungovanie na ďalšie desaťročia. Od poslednej veľkej rekonštrukcie však už uplynulo viac ako polstoročie.
ROZHOVOR: Karin Haydu je skvelá herečka a profesionálka. Čo nám prezradila o svojej kariére aj trapase v Bratislave?
Práve vek technológií sa neskôr stal jedným z hlavných problémov. Historická budova bola na jar 2021 uzatvorená pre havarijný stav scénických a divadelných technológií. Problém predstavovali napríklad nákladné výťahy určené na prepravu kulís či elektrické ťahy, ktoré už nebolo možné bezpečne používať.
Zastaranie sa netýkalo iba týchto zariadení. Problémy vykazovala aj divadelná točňa, komunikačné a inšpicientské zariadenia, ozvučenie či scénické osvetlenie. Budova tak zostala bez možnosti plnohodnotne fungovať v režime, ktorý si vyžaduje moderná divadelná prevádzka.
O komplexnej rekonštrukcii sa pritom hovorilo už dlhší čas. Prvé podklady malo vedenie SND odovzdať ministerstvu kultúry už v roku 2005. Téma sa opätovne otvorila v roku 2012 a v roku 2017 vláda schválila takmer milión eur na vypracovanie projektu rekonštrukcie. Stavebný zámer komplexnej obnovy vznikol v roku 2020 a odovzdaný bol o rok neskôr.
Dôležitým krokom bolo aj stanovisko Krajského pamiatkového úradu. To bolo vydané v septembri 2021 a stanovilo podmienky, ktoré bude potrebné rešpektovať počas samotnej obnovy historickej stavby.
Príprava jej obnovy sa však výrazne oneskorila. Projektová dokumentáci má byť hotová najneskôr v máji 2028. Pôvodné plány počítali s tým, že rekonštrukcia sa začne už v roku 2028 a divadlo by sa mohlo opäť otvoriť v sezóne 2031/2032.
Dnes je však jasné, že harmonogram sa posunie. Pôvodne odhadované náklady boli približne 51 miliónov eur, pričom v súčasnosti možno očakávať ich výrazné zvýšenie.
Budova má pritom naďalej čo ponúknuť aj z architektonického hľadiska. Jej hľadisko má kapacitu 609 divákov, javisko je široké 18 metrov a vysoké viac ako 21 metrov. Súčasťou stavby je aj trinásťmetrová točňa.
Pozornosť si zaslúži aj výzdoba. Foyer a hľadisko zdobili diela viacerých umelcov vrátane K. Spányiho a baróna L. Lüttgendorfa-Leinburga. Nad hlavným portálom sa nachádza sochárska výzdoba spojená s múzou Táliou a postavičkami puttov symbolizujúcimi tragédiu a komédiu. Pred budovou stojí známa Ganymedova fontána od Viktora Tilgnera.
Zaujímavý príbeh majú aj busty na priečelí. Pôvodne tam bolo päť búst významných osobností vrátane Franza Liszta, Williama Shakespeara a Johanna Wolfganga Goetheho.
Počas opravy fasády v roku 1936 ich odstránili. Neskôr sa časť z nich dostala do zbierok Slovenskej národnej galérie a v roku 2003 sa na fasádu vrátili ich kópie. Chýbajúcu bustu nahradila podobizeň Wolfganga Amadea Mozarta.
