Morová epidémia patrí k najtemnejším kapitolám dejín Bratislavy. Choroba pripravila o život tisíce obyvateľov, paralyzovala obchod aj každodenný život a vyvolala nepokoje v uliciach mesta. Dodnes ju pripomína Morový stĺp na Rybnom námestí, ktorý vznikol ako poďakovanie za skončenie jednej z najväčších katastrof v histórii Prešporka.
Ak sa dnes prechádzate historickým centrom Bratislavy, Morový stĺp na Rybnom námestí môžete vnímať len ako ďalšiu zaujímavú pamiatku. Za jeho vznikom sa však skrývajú príbehy plné strachu, smrti a beznádeje, ktoré pred viac ako tristo rokmi zasiahli celé mesto.
Jedna z najznámejších bratislavských povestí hovorí príbeh hlásnika Matyáša. Ten počas jednej nočnej služby na Michalskej veži údajne zbadal dve tajomné postavy. Jedna bola zahalená do čierneho plášťa a druhá pripomínala kostlivca s kosou na pleci. Keď sa snažil zachytiť ich rozhovor, počul otázku: „Kde začneme?“ Odpoveď znela stručne: „To je jedno.“ Na ďalšiu otázku, kedy začnú, zaznela ešte znepokojivejšia odpoveď: „Čo najskôr!“
Hlásnik sa vraj okamžite vybral varovať mestských predstaviteľov a oznámil im, že mestu hrozí veľké nebezpečenstvo. Namiesto vďaky však skončil vo väzení za šírenie poplašnej správy. O niekoľko dní neskôr sa objavili prvé podozrenia na mor a následné vyšetrovanie potvrdilo, že v meste skutočne prepukla epidémia.
Viete, prečo musíte byť pod Michalskou vežou ticho? Nočné centrum Bratislavy skrýva desivé tajomstvo
Druhá legenda zas rozpráva príbeh o tom, že všetko sa začalo pri Michalskej bráne. Podľa legendy tam strážnik počas noci zbadal dvoch mužov. Jeden niesol na pleci kosu a druhý kráčal vedľa neho. Keď ich odmietol vpustiť do mesta pred otvorením brány, ponúkli mu dve zlatky.
Strážnik nakoniec súhlasil. Muži sa vraj počas čakania rozprávali o tom, kde začnú „kosiť“, a rozhodli sa začať sprava. Prvou obeťou sa napokon stal samotný strážnik. Práve týmto príbehom podľa ľudovej tradície začal mor v Bratislave.
Skutočnosť bola síce menej tajomná, no o to tragickejšia. Koncom roku 1712 sa vtedajší Prešporok stal jedným z miest, ktoré zasiahla rozsiahla morová epidémia. Spočiatku sa úrady snažili správy o nákaze spochybňovať. Keď sa však objavili prvé prípady a vyšetrovanie odborníkov vyslaných z Viedne potvrdilo prítomnosť moru, mesto muselo prijať mimoriadne opatrenia.
Mestské brány sa uzatvorili a nikto nesmel bez povolenia mesto opustiť ani doň vstúpiť. Lekári, kúpeľníci a felčiari prechádzali od domu k domu a vyhľadávali nakazených. Domy, v ktorých sa objavila choroba, označovali bielym krížom. Obyvatelia takýchto budov boli povinne izolovaní a porušenie karantény sa trestalo.
Život v meste sa prakticky zastavil. Remeselníci prišli o zákazníkov, obchodníci nemohli predávať svoj tovar a vinohradníci sa nedostali ani do svojich viníc. Ľudia zostávali bez práce a bez príjmov. Jedinou profesiou, ktorá mala v tom období dostatok práce, boli hrobári.
Počet obetí rýchlo narastal. Spočiatku boli zosnulí pochovávaní do samostatných hrobov, no neskôr už cintoríny kapacitne nestačili. Začali sa preto vytvárať hromadné pohrebiská a v najťažších obdobiach sa pochovávalo dokonca aj bez truhiel.
Šľachtic Juraj von Schulpe si mohol užívať rodinné bohatstvo, namiesto toho staval byty pre chudobných a menil Prešporok
Rozsah katastrofy dokumentujú aj dobové údaje. Bielym krížom bolo označených až 680 domov, zatiaľ čo len 218 budov zostalo bez známok nákazy. Vtedajšie možnosti liečby boli veľmi obmedzené. Ľudia sa spoliehali na ocot, citrónovú šťavu, dym z borovicového dreva či rôzne amulety. Účinný liek však neexistoval.
S rastúcim počtom obetí narastalo aj napätie medzi obyvateľmi a úradmi. Mnohí ľudia prestávali dôverovať zdravotníkom a považovali prísne opatrenia za šikanu. Situácia vyvrcholila na jar roku 1713, keď v meste vypukli nepokoje. Rozvášnený dav ničil bariéry, raboval obchody a útočil na predstaviteľov zdravotných orgánov. Mestská rada musela požiadať o pomoc vojsko a bezpečnostné opatrenia ešte sprísnila.
Mor si nevyberal medzi bohatými a chudobnými. Zomierali obyčajní obyvatelia, remeselníci, obchodníci, ale aj lekári, kúpeľníci či mestskí funkcionári. Riziko nákazy bolo také vysoké, že viaceré verejné funkcie museli byť opakovane obsadzované novými ľuďmi po smrti ich predchodcov.
Epidémia začala ustupovať až koncom roka 1713. Posledná obeť moru v Starom Meste zomrela 30. januára 1714. Následne sa začalo rozsiahle čistenie mesta, dezinfekcia budov a odstraňovanie následkov jednej z najväčších tragédií v jeho dejinách.
Historici sa v počte obetí mierne rozchádzajú, no všetky údaje hovoria o katastrofálnych stratách. Podľa dobových záznamov si mor v Bratislave vyžiadal približne 3 860 životov a ďalších viac ako 1 500 ľudí ochorelo. Epidémia patrila medzi najhoršie v dejinách mesta a zasiahla takmer každú rodinu.
Talian Lanfranconi sa stal veľkým lokálpatriotom v starom Prešporku, zmenil tvár mesta a jeho smrť všetkých šokovala
Na pamiatku skončenia morovej pohromy vznikol v roku 1713 Morový stĺp na Rybnom námestí. Financovaný bol z verejnej zbierky a významnú úlohu pri jeho vzniku zohral ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Christian August Saský.
Monument sa stal symbolom vďaky za prekonanie epidémie a zároveň pripomienkou obdobia, keď sa Bratislava ocitla na pokraji kolapsu.
Dnes patrí Morový stĺp medzi najvýznamnejšie barokové pamiatky hlavného mesta. Väčšina okoloidúcich si pri pohľade na jeho sochy a reliéfy možno neuvedomí, že pripomínajú udalosti, počas ktorých prišlo o život niekoľko tisíc obyvateľov Prešporka. Práve preto zostáva toto miesto nielen architektonickou pamiatkou, ale aj tichým svedkom jednej z najdesivejších kapitol bratislavských dejín.
