Elegantný muž s cylindrom, paličkou a večným úsmevom patrí k najznámejším symbolom starej Bratislavy. Schöne Náci, vlastným menom Ignác Lamár, sa stal legendou ulíc Prešporka napriek tomu, že jeho život bol plný bolesti, chudoby a strát. Dodnes ho pripomína obľúbená socha v centre hlavného mesta.
Bratislava mala v minulosti viacero výrazných postavičiek, ktoré sa navždy zapísali do jej atmosféry a histórie. Jednou z najznámejších bol nepochybne Schöne Náci, muž s cylindrom, ktorý celé desaťročia rozdával úsmevy v uliciach starého Prešporka.
Hoci si mnohí myslia, že ide len o mestskú legendu, Schöne Náci skutočne existoval. Jeho pravé meno bolo Ignác Lamár a dodnes zostáva jedným z najsilnejších symbolov starej Bratislavy.
Ignác Lamár sa narodil 11. augusta 1897 v Petržalke, ktorá bola v tom období ešte súčasťou Rakúsko-Uhorska. Jeho detstvo však nebolo šťastné. Rodina sa rozpadla, jeho mladší brat trpel mozgovou obrnou a po odchode matky zostal s otcom, ktorý postupne podľahol alkoholu. Krátko na to zomrel a mladý Ignác prišiel prakticky o všetko. Pre dlhy rodiny sa musel vysťahovať z domu a jeho brat skončil v ústave. Budúci Schöne Náci sa tak veľmi skoro ocitol sám na ulici.
Aby prežil, vystriedal viacero zamestnaní. Pracoval ako pomocník u obuvníka, nosič uhlia, kulisár v divadle či príležitostný spevák. Práve v divadle spoznal svoju veľkú lásku Žanetu. Podľa spomienok pamätníkov ho jej odchod veľmi poznačil.
Z fabriky na kultúrne srdce mesta: Bratislavská Cvernovka je dnes kultúre centrum, pred rokmi takmer zmizla z mapy mesta
Napriek ťažkému osudu si Ignác Lamár vždy zakladal na elegancii. Nosil frak, cylinder, biely šál a paličku. Oblečenie zdedil po otcovi a aj keď bolo často staršie či väčšie, nikdy sa ho nevzdal. Práve jeho výzor z neho urobil nezameniteľnú postavu bratislavských ulíc.
Ľudia si ho pamätajú ako mimoriadne slušného a srdečného človeka. Prechádzal sa najmä v okolí Michalskej brány, Hlavného námestia, Zelenej ulice či promenády pri Dunaji. Dámy zdravil v troch jazykoch, často im s úsmevom skladal komplimenty a každému želal pekný deň. Bratislavčania ho vnímali ako gentlemana starej školy, ktorý dokázal rozdávať dobrú náladu aj napriek vlastnému smútku.
Pamätníci si spomínajú, že často navštevoval cukrárne a kaviarne v centre mesta. „Videla som ho párkrát v Sturtzerovej cukrárni na Sedlárskej, pani predavačky mu zvykli nabaliť koláče, často krémeše,“ opísala jedna z obyvateliek starej Bratislavy. Iní tvrdili, že občas spontánne riadil dopravu alebo sa zastavoval na rozhovor s okoloidúcimi.
Poznáte slávne rodiny Prešporka, ktoré tvorili obraz aj dnešnej Bratislavy? Nahliadnite do rodín Palugyay, Hubert či Scherz
Aj keď pôsobil veselo, za úsmevom skrýval množstvo bolesti. Posledné roky života strávil v nemocniciach pre tuberkulózu. Zomrel 23. októbra 1967 v Lehniciach vo veku 70 rokov. Pôvodne bol pochovaný na miestnom cintoríne, no jeho hrob postupne chátral.
Až v roku 2007 boli jeho pozostatky prevezené na Ondrejský cintorín, čím sa splnilo jeho posledné želanie – byť pochovaný v Bratislave. Odpočíva neďaleko hrobu Júliusa Satinského.
Dnes Schöne Náci víta domácich aj turistov v centre mesta prostredníctvom svojej ikonickej bronzovej sochy pri Kaviareň Mayer neďaleko Hlavného námestia. Autorom diela je akademický sochár Juraj Meliš. Socha sa stala jedným z najfotografovanejších miest v Bratislave a symbolom starého Prešporka.
Príbeh Schöne Náciho dodnes fascinuje Bratislavčanov aj návštevníkov mesta. Nebol bohatý ani slávny v tradičnom zmysle slova. Napriek tomu sa stal legendou vďaka svojej láskavosti, elegancii a schopnosti rozdávať úsmev aj vtedy, keď sám niesol ťažký životný osud.
