Postoje a činy pána prezidenta Kováča nielen výrazne pomohli Slovensku pri oslobodení sa z osídiel pseudodemokracie a úpadku v období mečiarizmu, ale aj preukázal, aké dosahy môžu mať toľkokrát podceňované kompetencie prezidenta.
Ing. Michal Kováč, CSc. sa narodil 5. augusta 1930 v obci Ľubiša, okres Humenné. Po vyštudovaní Vysokej školy ekonomickej (VŠE) v Bratislave bol na tejto škole asistentom, neskôr nastúpil do Oblastného ústavu Štátnej banky československej. V rokoch 1965 – 1966 prednášal na bankovej škole na Kube a v rokoch 1967 – 1969 bol námestníkom Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969 ho z Londýna odvolali, v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili na miesto radového bankového úradníka v Štátnej banke československej. Od roku 1978 až do decembra 1989 pracoval ako vedeckovýskumný pracovník vo Výskumnom ústave pre financie a úver a v Ústrednom ústave národohospodárskeho výskumu. Venoval sa prednášateľskej činnosti.
Po revolúcii 1989 začal pôsobiť v politike. Ako kandidát hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR a v rokoch 1989 – 1991 bol ministrom financií a miezd SR. Ministrom financií SR bol Michal Kováč aj vo vláde Jána Čarnogurského, a to od apríla do júna 1991. V máji 1991 sa stal Michal Kováč spoluzakladateľom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a po parlamentných voľbách v roku 1992 bol zvolený za predsedu FZ ČSFR. V tejto funkcii pôsobil do 31. decembra 1992, keď ČSFR zanikla.
Ako kandidát HZDS bol Michal Kováč 15. februára 1993 v Národnej rade SR zvolený za prvého prezidenta samostatnej SR a inaugurovali ho 2. marca 1993. Obdobie jeho päťročného pôsobenia v úrade hlavy štátu bolo poznačené nedorozumeniami s vtedajším premiérom a predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom. Rozpor medzi nimi zapríčinil nesúhlas prezidenta s nedemokratickými metódami vtedajšieho kabinetu.
Kováčov parlamentný prejav v marci 1994 mal za následok vyslovenie nedôvery Mečiarovi poslancami a následne pád jeho druhej vlády. Po návrate Mečiara do premiérskeho kresla na konci roku 1994 odmietol prezident Michal Kováč vymenovať Ivana Lexu do funkcie ministra pre privatizáciu. V rámci snahy Vladimíra Mečiara a HZDS o diskreditáciu prezidenta bol jeho syn Michal zavlečený do Rakúska. V auguste 1995 sa predstavenstvo HZDS rozhodlo neobnoviť Michalovi Kováčovi členstvo v hnutí. Na jeseň v roku 1995 navrhlo 80 poslancov HZDS jeho odstúpenie z funkcie prezidenta. Napriek všetkým ťažkostiam Michal Kováč, i po snahách o jeho odstúpenie, vo funkcii prezidenta SR zotrval a svoje funkčné obdobie ukončil päť rokov po svojom vymenovaní, 2. marca 1998, keď odovzdal právomoci vláde SR.
V roku 1999 Občianske združenie za znovuzvolenie Michala Kováča za prezidenta Slovenskej republiky iniciovalo kandidatúru Michala Kováča na post hlavy štátu, on sa však vzdal kandidatúry v prospech Rudolfa Schustera.
Kováč je nositeľom mnohých domácich i zahraničných vyznamenaní. V roku 1994 mu v USA udelili Cenu Inštitútu pre štúdie Východ-Západ za mimoriadny prínos k medzinárodnému porozumeniu a počas oficiálnej návštevy Poľska mu udelili Veľký kríž za zásluhy o Poľskú republiku. O rok neskôr získal Cenu Americkej advokátskej komory – Právnej iniciatívy pre strednú a východnú Európu – za mimoriadny prínos k budovaniu právneho štátu, ako aj Cenu Lions Clubu.
Na základe práva vyplývajúceho z Ústavy SR prezidentovi Kováčovi v roku 1995 prepožičali štátne vyznamenania: Rad Bieleho dvojkríža, Rad Ľudovíta Štúra, Kríž Milana Rastislava Štefánika, Rad Andreja Hlinku a Pribinov kríž. V roku 1997 mu počas oficiálnej návštevy na Slovensku odovzdal prezident Poľskej republiky Aleksander Kwasniewsky najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rad Bieleho orla, veľmajster Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov Andrew Bertie „Maltézsky kolár za zásluhy“ a prezident Bulharskej republiky Petar Stojanov „Orden Stará planina so šerpou“.
Michala Kováča posledné roky trápili zdravotné problémy. V piatok 30. septembra 2016 ho hospitalizovali na kardiologickej jednotke intenzívnej starostlivosti, pričom bol v umelom spánku. Po víkende sa jeho stav zlepšil, v pondelok dýchal sám. V marci 2016 ho dvakrát hospitalizovali. Na jednotke intenzívnej starostlivosti skončil aj v januári 2011. V lete 2010 ležal po kolapse v nemocnici takmer päť týždňov. Počas pobytu na neurologickej klinike sa pridružili komplikácie, podľa medializovaných informácií znovu skolaboval o dva týždne a skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. Prepustili ho 15. augusta.
Kováč bol ženatý, jeho manželka Emília bola profesorkou na Ekonomickej univerzite v Bratislave v odbore zamestnanosti a sociálneho rozvoja. Je zakladateľkou Nadácie Emílie Kováčovej. Majú dve deti – syna Michala a staršieho Juraja.
