Má sto rokov, za sebou desiatky krajín a pred sebou stále chuť žiť naplno. Príbeh pani Veroniky Vlachovej z bratislavského Nového Mesta ukazuje, že vek nemusí byť hranicou, ale skúsenosťou, z ktorej môže čerpať každá generácia.
Sto rokov života, desiatky precestovaných krajín, štyri cudzie jazyky a neutíchajúca zvedavosť voči svetu. Aj tak by sa dal v skratke opísať život pani Veroniky Vlachovej, ktorá patrí medzi najstaršie obyvateľky Bratislavy. Žije v Novom Meste a ani v úctyhodnom veku sa nevzdáva toho, čo ju napĺňalo celý život – kontaktu s ľuďmi, cestovania a záujmu o dianie okolo seba.
Narodila sa v Užhorode, ktorý bol v čase jej detstva súčasťou Československa, do maďarsko-rusínskej rodiny s pevným zázemím. Jej otec pracoval ako stavebný inžinier a viedol veľký podnik, no najmä podporoval dcéru vo vzdelávaní. Práve vďaka tomu dnes pani Veronika plynule hovorí maďarsky, nemecky, anglicky aj rusky. Vzdelanie a jazyky sa jej stali oporou v kľúčových momentoch života.
Po štúdiu odišla do Košíc, kde sa počas vojny vydala za maďarského dôstojníka. Toto manželstvo však netrvalo dlho a po jeho smrti na fronte zostala mladá vdova odkázaná sama na seba. Práve toto obdobie opisuje ako jedno z najťažších, no zároveň formujúcich. V čase psychickej neistoty jej odborná pomoc otvorila nečakané dvere – odporúčanie uchádzať sa o prácu sprievodkyne v cestovnej kancelárii. Jazykové znalosti rozhodli a cestovanie sa stalo nielen povolaním, ale aj životnou vášňou.
Ako vyzerali Vianoce v niekdajšom Peršporku? Denníky bohatej meštianky Hermíny vás prekvapia
Neskôr sa jej osud spojil s Bratislavou, kam sa presťahovala po zoznámení so svojím druhým manželom, nemeckým inžinierom. Usadili sa na Vajnorskej ulici v Novom Meste, ktoré sa jej stalo domovom na celé desaťročia. Práve v Bratislave si vybudovala pevné priateľstvá, pracovala ako učiteľka jazykov a prežila roky, na ktoré spomína s vďačnosťou. Láska k riekam, moru a prístavom ju sprevádzala aj vďaka manželovej práci na lodi, pričom Škandinávia si získala v jej srdci výnimočné miesto.
Cestovanie pani Veronika nikdy nevnímala ako luxus, ale ako spôsob, ako zostať mentálne živá. Aj po deväťdesiatke sa vydala na Island, aby na vlastné oči videla polárnu žiaru. O niekoľko rokov neskôr absolvovala plavbu po nórskych fjordoch. Sama priznáva, že telo už má svoje limity, no myseľ jej stále pracuje naplno a túžba spoznávať svet ju neopúšťa.
Aj dnes žije aktívne, sleduje seriály v cudzích jazykoch, číta zahraničné časopisy a udržiava kontakt s priateľmi doma aj v zahraničí. Hoci jej s bežným fungovaním pomáha opatrovateľka, veľa vecí zvláda sama a snaží sa držať si denný režim.
Trendy vianočné dekorácie 2025: Inšpirujte sa najnovšími tipmi na zdobenie stromčeka, späť sú retro ozdoby aj mašle
Kriticky vníma súčasný svet, v ktorom podľa nej ľudia trávia viac času s obrazovkami než medzi sebou. Mladším generáciám by odkázala najmä to, aby sa vzdelávali, rozprávali sa a zaujímali sa o históriu, pretože bez poznania minulosti sa spoločnosť nemá z čoho poučiť.
Dôležitou súčasťou jej života sú aj medziľudské vzťahy, ktoré považuje za jeden z hlavných pilierov dlhovekosti. Priateľstvá, rozhovory a pocit, že niekam patrí, jej dodávajú energiu aj dnes. Platí to aj počas sviatkov. Hoci ako gréckokatolíčka tradične slávi Vianoce až v januári, tento rok plánuje stráviť sviatočné dni aj so svojím adoptovaným synovcom a jeho rodinou.
Príbeh pani Veroniky Vlachovej je dôkazom, že vek nemusí byť prekážkou, ale súčtom skúseností, ktoré môžu inšpirovať celé generácie. Jej život ukazuje, že zvedavosť, otvorenosť voči ľuďom a chuť učiť sa nové veci môžu zostať živé aj po sto rokoch.
