V transporte sa nachádzali najmä predstavitelia občianskeho odboja.
Pred 76 rokmi, teda 31. marca 1945, bol z Bratislavy vypravený posledný transport slovenských väzňov do koncentračného tábora Mauthausen. Viac ako 120 mužov a žien bolo v nákladných vagónoch vypravených z bratislavskej Hlavnej stanice v čase, keď už najvyšší predstavitelia ľudáckej vlády evakuovali svoje úrady pred blížiacou sa sovietskou armádou a vydávali sa na útek smerom do Tretej ríše.
Cesta do tábora trvala viac ako týždeň, pričom v závere museli ísť väzni pravdepodobne desiatky kilometrov pešo, keďže trate už boli poškodené spojeneckým bombardovaním. Po príchode do Mauthausenu boli všetci, ktorí zvládli do tábora dôjsť a nezomreli na ceste, zlikvidovaní v plynovej komore. Podľa údajov Pamätníka tábora Mauthausen sa tak stalo 10. apríla 1945.
Vojaci SNP
Medzi väzňami bolo niekoľko vojakov, ktorí sa zúčastnili na Slovenskom národnom povstaní (SNP) a jeho prípravách, napríklad major Sekuris, veliteľ breznianskej posádky či kapitán Ollárek, ktorý mal podľa pôvodných plánov veliť ženijným a pracovným jednotkám v Bratislave.
Bola v ňom aj skupina francúzskych a sovietskych zajatcov vrátane aspoň piatich dievčat. V transporte zahynulo tiež viacero bratislavských typografov, väčšinou s komunistickým a sociálnodemokratickým pozadím, ktorí sa dlhodobo podieľali na vydávaní ilegálnej tlače.
Do posledného transportu bolo zaradených aj niekoľko osobností pôvodne spätých s ľudáckym režimom, ktorí postupom času nadviazali styky s protistranou. Napríklad Jozef Beňuška, bývalý dlhoročný šéf protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti alebo František Galán, ktorý bol po salzburských rokovaniach zbavený funkcie hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a presunutý do vedenia Obilnej spoločnosti.
Pomoc utečencom
V transporte boli výrazne zastúpení predstavitelia občianskeho, demokratického odboja, najmä z prostredia ilegálnej skupiny Justícia, ktorá sa už od vyhlásenia Slovenského štátu venovala pomoci utečencom a spravodajskej činnosti a po rozbití známejšej skupiny Flóra prevzala aj časť jej aktivít súvisiacich s SNP. Nazvaná bola podľa rovnomenného kníhkupectva, sídliaceho na dnešnom Námestí SNP. V transporte zahynul jeho vedúci Oldřich Seiler a minimálne traja ďalší zamestnanci.
Medzi ďalšie obete z transportu, ktoré zomreli na konci vojny v Mauthausene, patrili napríklad Alžbeta Sadloňová, majiteľka hostinca na Myjave, ktorá poskytla nocľah desiatkam ľudí, ktorí unikali pred gestapom, akademický maliar Ladislav Varga či študent Radko Klimeša, ktorý vyniesol z Bratislavy stavebné plány jej opevnení.
Zavraždení boli aj národohospodár Jozef Országh a reformovaný kňaz a bývalý agrárny poslanec Štefan Štunda. V posledných dvoch prípadoch išlo o demokratických nominantov do ilegálneho mestského zastupiteľstva, ktoré malo prevziať správu Bratislavy po oslobodení.
Nazývali ho zabudnutý
Práve rôznorodosť zloženia transportu zrejme spôsobila, že sa nehodil do komunistických ani ľudáckych výkladov dejín a oficiálne miesta mu po celý čas nevenovali takmer žiadnu pozornosť.
Dodnes neexistuje celkový zoznam transportovaných. Súpis obetí bol po vojne rekonštruovaný podľa svedectiev spoluväzňov, dozorcov a pozostalých príbuzných, no stále nie je úplný. Preživší príbuzní tento transport, II. bratislavský, nazvali ‚zabudnutým‘.
