Tento objekt bol pôvodne stavaný ako kaplnka pre študentov blízkeho katolíckeho gymnázia. Záber s Modrým kostolíkom patrí medzi „povinné“ fotografie každého turistu.
Kostol svätej Alžbety, známejší však ako Modrý kostolík, skrášľuje okolie Bezručovej a Gajovej ulice v Starom Meste. Kostolík patrí k dominantám mesta, ktoré zaujmú netypickou farbou i bohatou históriou.
Mnoho turistov sa pri tejto krásnej stavbe fotí. Ak majú šťastie a idú v konkrétnu hodinu okolo, môžu nahliadnuť do jeho priestorov či sa zúčastniť na bohoslužbe.
Pôvodne sivé múry
História Modrého kostolíka sa začala písať v roku 1909, kedy maďarský architekt Edmund Lechner dostal od Bratislavy poverenie na projektovanie kostola. Lechner patrí medzi najznámejších architektov Maďarska, navrhol taktiež činžovné bytové domy.
Architekt pracoval v Bratislave už 3 roky pred výstavbou kostola – pripravoval plány katolíckeho hlavného gymnázia, ku ktorému mal byť pripojený kostol. Mestské zastupiteľstvo darovalo pozemok pod podmienkou, že kostol budú môcť navštevovať aj obyvatelia. Lechner zmenil pôvodne navrhnutý pozemok, jeho cieľom bolo získať dva vchody (jeden na severe pre študentov a druhý na východe pre obyvateľov).
Tušili ste, že podľa výskumu mal kostol pôvodne sivé múry so žltými reliéfmi? Modrá keramika pochádza zo Zsolnayho továrne, použili ju na streche i ako mozaiku v modrých pásoch na stenách. Podľa modrej farby vznikol i ľudový názov Modrý kostolík.
Interiér kostola je rovnako impozantný ako jeho vonkajší vzhľad. Dominujú mu biela a modrá farba. Okná boli poškodené bombardovaním počas 2. svetovej vojny a museli ich obnoviť. Vo vnútri kostola tróni veľkolepý luster, ktorý bol tiež vyhotovený podľa projektu Lechnera.
Zaujímavosťou je, že Modrý kostolík nájdete aj v Mini Európa parku v Bruseli, kde reprezentuje naše hlavné mesto v zahraničí. V parku je prezentovaných 80 miest a 350 budov.
Chlieb premenený na ruže
Ako uvádza publikácia Ivan Szabó – Významné osobnosti starého Prešporka, patrónkou kostola je svätá Alžbeta Uhorská, ktorú niektorí volajú Alžbeta Bratislavská. Obraz nad hlavným oltárom zachytáva Alžbetu, ako rozdáva hladným ľuďom jedlo. Námet obrazu sa inšpiroval legendou.
Alžbetino milosrdenstvo prekážalo jej švagrovi Henrichovi. Jeden deň si všimol, že Alžbeta niečo nesie v zástere a spýtal sa jej na to. Odpovedala, že nesie ruže. Švagor ju podozrieval, že opäť ukradla jedlo z kuchyne pre chudobných a strhol jej zásteru, pretože sa chcel naozaj presvedčiť, či hovorí pravdu. V zástere skutočne našiel ruže. Stal sa zázrak, kedy sa chlieb premenil na ruže.
Alžbeta sa narodila v roku 1207 na Bratislavskom hrade, jej matka Gertrúda pochádzala z Bavorska. Keď mala iba rok, našli jej snúbenca, a to 8-ročného durínskeho grófa Ľudovíta IV. Štvorročnú Alžbetu odviedli vyslanci snúbenca do sídla jeho rodičov na hrad Wartburg. Mala sa tam zdokonaliť v etikete či si osvojiť miestne zvyklosti. Svadba sa konala, keď malo mladé dievča 14 rokov. Manželstvo bolo šťastné a páru sa narodili 3 deti.
Vzorom pre Alžbetu v starostlivosti o chudobných bol František z Assisi. V roku 1227 sa Ľudovít zúčastnil krížovej výpravy, no ochorel na mor a zomrel. Členovia rodiny zosnulého manžela neschvaľovali Alžbetinu pomoc chudobným a často sa s ňou hádali. Konflikt sa vystupňoval, keď ju švagor Henrich prinútil opustiť hrad, no deti museli ostať na hrade. Alžbety sa ujal mních a kazateľ Konrád, ktorý jej poskytol ubytovanie v marburskom kláštore.
Mních pomohol Alžbete získať časť dedičstva a získané peniaze minula na výstavbu malej nemocnice. Obetavá žena sa starala o chorých ľudí a v nemocnici bývala v malej izbičke. Hoci jej ponúkal ubytovanie na Bratislavskom hrade aj jej otec, odmietla. Alžbeta naposledy vydýchla vo veku 24 rokov, vzala si ju choroba. O Alžbetinej zbožnosti kolovali chýry a dostali sa až k pápežovi Gregorovi IX., ktorý ju v roku 1235 vyhlásil za svätú.
