Fotografia dnes patrí k bežnej súčasti života, no v 19. storočí bola výsadou odvážnych a talentovaných. Archív mesta Bratislavy si pripomenul ženy, ktoré v Prešporku nestáli len pred objektívom, ale patrili k priekopníčkam fotografie.
Fotografie nás dnes sprevádzajú na každom kroku. Sú prirodzenou súčasťou práce, voľného času aj osobných spomienok. V 19. storočí však bolo zachytávanie obrazu technologicky náročné a dostupné len úzkemu okruhu ľudí.
Napriek tomu sa fotografia rýchlo stala fenoménom, ktorý zásadne ovplyvnil spôsob, akým si spoločnosť uchovávala pamäť. Tejto téme sa pred časom venoval aj Archív mesta Bratislavy a ženám na objektívom konkrétne Štefan Hrivňák.
K jej rozvoju prispeli aj osobnosti z územia dnešného Slovenska, medzi nimi matematik a optik Jozef Maximilián Petzval, rodák zo Spišskej Belej. Jeho objektív z roku 1840 skrátil expozičný čas na menej než minútu a znamenal prelom, ktorý mal celosvetový dosah.
Ako vyzerali Vianoce v niekdajšom Peršporku? Denníky bohatej meštianky Hermíny vás prekvapia
Podobne ako v iných európskych mestách sa aj v Prešporku začali v prvej polovici 19. storočia objavovať stále fotografické ateliéry. Dopyt po portrétoch rástol najmä medzi šľachtou a bohatými mešťanmi. Najväčšie renomé si získal ateliér Eduarda Nepomuka Kozicsa, známeho ako Ede Kozics, ktorého fotografie presiahli hranice mesta. Menej známym, no o to zaujímavejším faktom je, že po jeho smrti v roku 1874 prevzala vedenie ateliéru jeho vdova Karolína Kozics, rodená Helle.
Karolína sa k fotografii nedostala náhodou. Manžel ju systematicky zasväcoval do technických aj laboratórnych postupov, ktoré si toto remeslo vyžadovalo. Po jeho smrti dokázala nielen udržať vysokú kvalitu produkcie, ale aj pokračovať v zavádzaní inovácií a sledovaní rýchlo sa meniaceho technologického vývoja.
O jej úspechu svedčia ocenenia z domácich aj zahraničných výstav, ako aj stavebné úpravy ateliéru, ktoré iniciovala. V čase, keď bolo podnikanie žien skôr výnimkou, si dokázala vybudovať rešpekt bez straty dobrého mena.
Karolína Kozics však nebola jedinou ženou, ktorá sa v Prešporku venovala fotografii. Už v druhej polovici 60. rokov 19. storočia si na Obchodnej ulici otvorili ateliér sestry Anna a Fanni Weidenhöferové, pochádzajúce z Banátu.
Ich pôsobenie bolo krátke a poznačené osobnými udalosťami, ktoré zásadne zasiahli do ich profesijného života. Po sobášoch a následných rodinných povinnostiach prešiel ateliér do rúk muža, čo je v ostrom kontraste s príbehom Karolíny Kozics, ktorú k fotografii priviedol práve manžel.
Z tohto obdobia sa v zbierkach Múzea mesta Bratislavy zachovala jediná známa ateliérová fotografia spojená s menom Fanni Weidenhöferovej. Ide o portrét neznámej staršej dámy, ktorý pravdepodobne vznikol okolo roku 1871. Aj tento detail pripomína, že ženy v Prešporku nefotografovali len výnimočne, ale aktívne vstupovali do sveta, ktorý bol dovtedy najmä mužskou doménou.
Viete, prečo musíte byť pod Michalskou vežou ticho? Nočné centrum Bratislavy skrýva desivé tajomstvo
Treťou významnou postavou bola Felícia Leslauer, ktorá si v roku 1877 zaregistrovala živnosť a pôsobila v ateliéri na Dunajskej ulici. Jej tvorba presahovala rámec portrétnej fotografie. Zachytila napríklad požiar kláštora alžbetínok či cvičenie hasičov, čím sa zaradila medzi prvé autorky situačných záberov v meste. Hoci jej profesionálna dráha trvala len niekoľko rokov, zanechala stopu, ktorá dodnes podnecuje ďalší archívny výskum.
Ženy boli po stáročia najčastejším objektom umeleckého zobrazenia. Príbehy z dejín fotografie v Prešporku však ukazujú, že už pomerne skoro stáli aj za objektívom. Ich práca nebola len technickým záznamom reality, ale svedectvom o dobe, móde, spoločnosti a odvahe presadzovať sa v prostredí, ktoré im často nebolo naklonené. Práve tieto zabudnuté príbehy dnes Archív mesta Bratislavy znovu vracia do verejnej pamäti.
