Na prvý pohľad to vyzeralo ako šialenstvo, ako nápad, ktorý nemôže dopadnúť inak než katastrofou. No každý skutočný vynálezca má v sebe túžbu posúvať hranice, meniť sny na skutočnosť a zapísať sa do dejín ako ten, kto dokázal nemožné. Franz Reichelt, krajčír z Litoměřic, patril presne k takýmto vizionárom. Bol to muž s verneovskou fantáziou a s odvahou, ktorá presahovala bežné ľudské chápanie. Lenže jeho odvaha ho napokon stála to najcennejšie – vlastný život.
Sen o lietaní starý ako ľudstvo
Myšlienka zostrojiť padák nie je nová. Ľudia o nej uvažovali celé stáročia. Už v 15. storočí sa ňou zaoberal geniálny renesančný umelec a mysliteľ Leonardo da Vinci. Vo svojich náčrtoch sa venoval teoretickým úvahám o tom, ako by sa človek mohol bezpečne spustiť z výšky, napríklad z veže alebo z horiacej budovy. K reálnemu testu sa síce nikdy nedostal, ale jeho kresby a výpočty prežili stáročia. Až v roku 2008 sa švajčiarsky parašutista Olivier Vietti-Teppa rozhodol Da Vinciho návrh preveriť v praxi – skočil z helikoptéry s padákom presne podľa Leonardovho nákresu a mäkko pristál. Dokázal tak, že veľký majster sa mýlil len v jednom – narodil sa priskoro.
Od Leonarda k Faustusovi Vrančićovi
Leonardovu víziu neskôr rozvinul Faust Vrančić, šľachtic zo Šibeniku, ktorý pôsobil na dvore cisára Rudolfa II. Tento vzdelaný muž bol priateľom astronómov Tychona de Brahe a Johannesa Keplera a vo svojom diele Machinae Novae zhrnul množstvo vtedajších technických vynálezov. Na rozdiel od Leonarda sa však neuspokojil s teóriou – rozhodol sa svoj padák otestovať. V roku 1617 skočil z veže benátskej baziliky so zariadením vlastnej konštrukcie. Skok sa mu stal osudným – jeho odvaha však inšpirovala generácie ďalších.
Nový vek lietania a krajčír z Litoměřic
Presuňme sa do začiatku 20. storočia, keď obloha nad Európou začína patriť prvým lietadlám. V roku 1912 už piloti dokážu vystúpať do nevídaných výšok, no stále nemajú spoľahlivý spôsob, ako uniknúť, ak sa lietadlo dostane do problémov. V tejto ére hľadania, odvahy a technických pokusov vstupuje na scénu Franz Reichelt – český krajčír, ktorému bola rodná vlasť pritesná. Presťahoval sa do Paríža, kde si zmenil meno na François Reichelt a nechal sa pohltiť duchom veľkomesta, plného pokroku a fantázie.
Živil sa šitím elegantných odevov, no jeho myseľ sa čoraz viac upínala k inému snu – k vynálezu padáka, ktorý by dokázal zachrániť životy pilotov. Francúzsky Aéro-Club vtedy ponúkal odmenu 10 000 frankov pre toho, kto vytvorí padák ľahší než 25 kilogramov. Pre ambiciózneho krajčíra to bola výzva, ktorá sa neodmieta.
Padák ako oblek – predchodca dnešného wingsuitu
Reichelt sa rozhodol navrhnúť padákový oblek, ktorý by človek mohol nosiť priamo na sebe – nie ako ťažké zariadenie, ale ako súčasť výstroja. V prípade núdze by stačilo vyskočiť z lietadla a rozprestrieť „krídla“ z látky. Myšlienka pripomínala dnešné wingsuity, ktoré používajú extrémni športovci.
Prvé verzie však boli neúspešné. Oblek vážil približne 70 kilogramov a jeho plocha mala len šesť metrov štvorcových. Figuríny, ktoré zhadzoval z okien, padali k zemi ako kamene. Reichelt však bol tvrdohlavý. Zlepšoval materiály, nahrádzal kovové rámy lanami a znižoval hmotnosť. A napokon sa mu podaril menší zázrak – v lete 1911 sa figurína z päťposchodovej výšky zniesla pomalšie a dopadla bez poškodenia. To bol pre Reichelta dôkaz, že je na správnej ceste.
Cieľ: Eiffelova veža
Sebavedomý krajčír požiadal parížske úrady, aby mu dovolili otestovať vynález na Eiffelovej veži, najvyššej stavbe Francúzska. Po dlhom roku vybavovania dostal v zime 1912 povolenie – ale len pre pokusy s figurínou. Reichelt však vo svojom vnútri už dávno vedel, že skočí sám. Chcel dokázať, že jeho oblek funguje, a urobiť z testu triumf.
„Uvidíme sa neskôr,“ povedal – a skočil
Osudné ráno 4. februára 1912 sa Reichelt dostavil k veži s niekoľkými priateľmi, novinármi a kameramanmi. Keď vystúpil na prvú plošinu, mnohým zamrzol úsmev – nemal so sebou žiadnu figurínu. Všetkým bolo hneď jasné, že sa chystá skočiť osobne. Pracovníci veže mu v tom chceli zabrániť, no Reichelt sa oháňal oficiálnym povolením, ktoré síce povoľovalo len testy, ale výslovne nezakazovalo živý skok. Tvrdil, že chce oblek len „naživo odskúšať“, aby doladil jeho tvar.
Pod vežou sa medzitým zhromaždil dav divákov – novinári, fotografi aj zvedaví Parížania. Reichelt pôsobil pokojne, pózoval pre fotoaparáty, gestikuloval a ukazoval, ako sa jeho látkové klapky roztvoria pri páde. Mnohí však tušili, že sa blíži tragédia. Fúkal studený vietor a teplota bola pod bodom mrazu. „Bol jediný, kto sa usmieval. Všetci ostatní boli presvedčení, že sa zabije,“ napísal nasledujúci deň denník Le Matin.
O 8:22 sa Reichelt naposledy naklonil cez zábradlie, zamával a povedal svoje posledné slová:
„Uvidíme sa neskôr.“
Potom skočil. Padák sa okamžite zložil okolo jeho tela a krajčír dopadol po 57-metrovej ceste k zemi. Na mieste bol mŕtvy.
Senzácia aj varovanie
Jeho smrť zachytili kamery aj fotoaparáty, a tragédia sa v priebehu niekoľkých hodín rozšírila po celom svete. Francúzske aj zahraničné noviny písali o „šialenom vynálezcovi“, niektoré ho však nazývali „géniom, ktorý predbehol svoju dobu“. Objavili sa dohady, že ho k skoku viedla túžba po sláve či po finančných odmenách. Iní novinári napísali trpko ironickú vetu:
„Pýcha predchádza pád – tentoraz doslova.“
Franz Reichelt sa do dejín zapísal ako tragická postava medzi vynálezcami, ktorí za svoju odvahu zaplatili životom. A hoci jeho pokus skončil katastrofou, stal sa dôležitým krokom na ceste k modernej záchrannej technike, ktorú dnes používajú parašutisti aj piloti po celom svete.
Jeho príbeh pripomína, že za každým vynálezom, ktorý nám dnes pripadá samozrejmý, stála kedysi odvaha – a niekedy aj smrť.
