Keď sa v roku 1973 objavil v kinách film Vyháňač diabla, stal sa doslova kultúrnym šokom. Diváci odchádzali z kín v slzách a niektorí dokonca skolabovali. Režisér William Friedkin vytvoril dielo, ktoré sa okamžite zapísalo do dejín ako najdesivejší horor všetkých čias. Menej ľudí však vie, že film mal skutočnú inšpiráciu – prípad chlapca, ktorý prešiel exorcizmom na konci 40. rokov v Spojených štátoch.
Film Vymítač diabla (The Exorcist) z roku 1973 je dodnes považovaný za najdesivejší horor všetkých čias. Režisér William Friedkin priniesol nevídaný realizmus a film šokoval divákov na celom svete.
Kto bol Roland Doe?
Pravé meno chlapca zostáva dodnes utajené. V dokumentoch sa objavuje pod pseudonymami Roland Doe alebo Robbie Mannheim. Išlo o dvanásťročného chlapca z Cottage City v štáte Maryland, ktorý vyrastal v bežnej rodine nemecko-amerického pôvodu.
Podľa výpovedí rodiny bol Roland tichý, uzavretý a silne naviazaný na svoju tetu Harriet. Tá sa zaujímala o špiritizmus a údajne ho naučila používať tabuľku ouija, hru, ktorú mnohí spájajú s vyvolávaním duchov. Po jej smrti sa v domácnosti začali objavovať zvláštne javy – škrabance, klopanie, pohyb predmetov. Rodina to spočiatku pripisovala smútku, no keď sa situácia zhoršovala, rozhodli sa vyhľadať pomoc.
Z lekárov k exorcizmu
Rodičia najprv oslovili lekárov, pretože Roland sa začal správať neobvykle – kričal, používal neznáme slová a preukazoval zvláštnu silu. Lekárske vyšetrenia však nepriniesli žiadne konkrétne výsledky.
Rodina sa potom obrátila na evanjelických aj katolíckych duchovných. Katolícka cirkev po viacerých rozhovoroch a pozorovaniach rozhodla, že chlapec by mohol byť vhodným kandidátom na exorcizmus – čo bol vtedy veľmi zriedkavý a vážny krok.
Exorcizmus sa uskutočnil v marci a apríli 1949 v nemocnici sv. Alexia v St. Louis, kde na chlapca dohliadali jezuiti, najmä otec William Bowdern a otec Walter Halloran. Obaja o priebehu viedli záznamy, ktoré sa zachovali dodnes.
Čo sa naozaj stalo?
Podľa týchto denníkov sa počas rituálov diali javy, ktoré prítomní nedokázali úplne vysvetliť. Chlapec kričal, používal hrubý hlas, mal na tele škrabance a údajne sa pohyboval v záchvatoch tak silno, že bolo ťažké ho udržať.
Nikdy sa však nepotvrdilo žiadne nadprirodzené levitovanie, rozprávanie v neznámych jazykoch ani iné filmové efekty, ktoré poznáme z Friedkinovho filmu. Väčšina týchto „zázrakov“ sa do verejnosti dostala až neskôr prostredníctvom klebiet a neoverených rozprávaní.
Podľa svedectva kňazov sa exorcizmus po niekoľkých týždňoch skončil úspešne – chlapec sa upokojil a jeho správanie sa vrátilo do normálu. Po ukončení rituálov sa rodina presťahovala a Roland neskôr údajne prežil pokojný a bežný život.
Ako sa z prípadu stal kult?
O prípade napísali krátke správy miestne noviny v roku 1949, ktoré si všimol aj študent William Peter Blatty. Tento príbeh ho natoľko zaujal, že o niekoľko rokov neskôr napísal román The Exorcist (Vyhánač diabla). V knihe zmenil všetky mená aj detaily – z chlapca sa stalo dievča, z Marylandu Washington D.C., no jadro zostalo: boj medzi vierou a racionalitou.
Kniha vyšla v roku 1971 a okamžite sa stala bestsellerom. Keď o dva roky neskôr vznikol film, jeho realistické spracovanie, absencia hudby a šokujúce scény spôsobili, že sa Vyháňač diabla stal jedným z najúspešnejších a najdiskutovanejších hororov v dejinách.
Mýtus verzus realita
Odvtedy sa o prípade napísalo množstvo kníh, článkov a dokumentov. Niektorí veriaci ho dodnes považujú za dôkaz existencie démonov, zatiaľ čo odborníci hovoria o psychickej poruche, traumatickej reakcii alebo epileptickom záchvate.
Z pohľadu dostupných faktov ide o skutočný exorcizmus, ktorý sa naozaj uskutočnil pod dohľadom katolíckych kňazov, no žiadny dôkaz o nadprirodzených javoch neexistuje. Väčšina „hororových“ detailov vznikla až neskôr, keď sa príbeh stal súčasťou popkultúry.
Odkaz, ktorý prežil desaťročia
Aj po viac než siedmich desaťročiach zostáva prípad Rolanda Doea fascinujúcim spojením viery, strachu a ľudskej psychiky. Zároveň je pripomienkou, ako ľahko sa môžu skutočné udalosti premeniť na legendu, keď sa dotknú hlbokej túžby človeka pochopiť neznáme.
Film Vymítač diabla síce ukazuje extrémne formy zla, no jeho najdesivejšia sila spočíva možno práve v tom, že vychádza z niečoho, čo sa naozaj stalo – hoci pravda bola oveľa tichšia a menej dramatická, než si Hollywood predstavoval.
