Niekedy rozhodne o veľkých dejinách drobný okamih, ktorý by sa v iný deň stratil medzi bežnými udalosťami. Práve tak to bolo 1. decembra 1955 v meste Montgomery v Alabame. Vodič žltého mestského autobusu sa nezdvorilo predral dozadu a prikázal Afroameričanom, aby uvoľnili sedadlá pre bielych. A v tej chvíli v drobnej, pokojnej krajčírke menom Rosa Parksová povstala vlna odporu: tentoraz neustúpi. A neustúpila.
Unavená nie z práce, ale z nespravodlivosti
Neskôr sa objavili tvrdenia, že Rosa bola len unavená a nechcelo sa jej stáť. Sama to odmietla. „Nebola som unavená viac, než zvyknem byť po celom dni. Unavená som bola len z toho neustáleho ustupovania,“ spomínala. Mala 42 rokov a veľmi dobre vedela, čo robí.
Detstvo v tieni Ku-Klux-Klanu
Rosa prišla na svet v roku 1913 v Alabame – štáte, kde síce otroctvo oficiálne skončilo, no kde pretrvával silný rasizmus a segregácia. Navštevovala školu pre čierne deti, ktorá fungovala iba päť mesiacov v roku, pretože ich rodičia potrebovali pomoc na bavlníkových a tabakových poliach. Kým biele deti vozili autobusy, čierne kráčali kilometre pešo.
V noci často počúvala, ako v susedstve pochoduje Ku-Klux-Klan. „Bála som sa, že podpália náš dom,“ spomínala o mnoho rokov neskôr. V Alabame nebol lynč žiadnou výnimkou, ale bežnou realitou. Najmladšia obeť ešte nemala ani štrnásť rokov.
Aj jej škola bola dvakrát vypálená. Dvaja spolužiaci len tesne unikli ozbrojenej skupine v bielych kápiach, ktorá ich chcela odviesť za údajné krádeže. Tak vyzeral každodenný život čiernej komunity na juhu USA.
Odvážna už ako dieťa
Keď mala desať rokov, napadol ju biely chlapec zo susedstva. Rosa po ňom hodila tehlu a prinútila ho utiecť. Starká ju varovala, že takto príde o život skôr než v dvadsiatke. Nebola to prehnaná obava – Alabama patrila medzi najnebezpečnejšie štáty pre Afroameričanov.
Kruté ponižovanie v každodennom živote
V šestnástich musela odísť zo školy a živiť sa ako pomocná pracovníčka a krajčírka. Dennodenne sledovala, ako sa s čiernymi zaobchádza ako s druhoradými. V obchode si černošky nemohli skúšať klobúky bez toho, aby predavačka najprv nevložila do klobúka tašku, aby sa „neznečistil“. Bielym ženám patrila absolútna prednosť.
V roku 1932 sa vydala za Raymonda Parksa, oddaného aktivistu bojujúceho za práva Afroameričanov. Ten sa zúčastnil aj na obrane známych „chlapcov zo Scottsboro“, deviatich černošských mladíkov neprávom obvinených zo znásilnenia. Rosa sa postupne stala tajomníčkou pobočky NAACP a aktívne pomáhala obetiam rasového násilia – vrátane Recy Taylorovej, ktorú uniesla a znásilnila skupina šiestich belochov. Ani napriek priznaniu jedného z páchateľov nebol nik odsúdený.
Autobus – symbol útlaku
V Montgomery mali autobusy prísne pravidlá. Vpredu sedeli bieli, vzadu čierni. Ak sa biely sektor zaplnil, Afroameričania museli povinne uvoľniť sedadlá bez ohľadu na to, že zaplatili rovnaké cestovné. Mnohí vodiči boli otvorení rasisti – medzi nimi aj muž menom James Blake.
Ten Rosu raz nechal stáť v daždi – po tom, čo zaplatila cestovné, vystúpila, aby nastúpila zadnými dverami, ako prikazovali pravidlá. Blake jednoducho zavrel dvere a odišiel.
Večer, ktorý zmenil dejiny
O dvanásť rokov neskôr sa ich cesty opäť stretli. Rosa nastúpila do autobusu, zbadala Blakea a na moment chcela vystúpiť. Ďalší autobus však išiel až o hodinu. Sadla si do prvej rady pre čiernych.
Keď sa biely sektor zaplnil, Blake prišiel a prikázal: „Uvoľnite sedadlá.“
Ostatní vstali, no Rosa zostala sedieť. V tej chvíli vedela, že ak sa postaví, bude to znamenať súhlas s krivdou, ktorú celý život pociťovala.
„Vstanete?“ naliehal Blake.
„Nie,“ odpovedala pokojne.
„Zavolám políciu.“
„Urobte to.“
A tak ju z autobusu odviedli, zatkli, zadržali a neskôr uznali vinnou z porušenia segregačných zákonov. Pokuta: 14 dolárov.
Bojkot, ktorý položil dopravný podnik na kolená
Jej zatknutie vyvolalo obrovskú vlnu hnevu. Martin Luther King Jr. a ďalší aktivisti spustili bojkot autobusov v Montgomery. To, čo malo trvať pár dní, sa premenilo na rok trvajúci odpor.
Afroameričania odmietli využívať autobusy úplne. Do práce chodili pešo aj desiatky kilometrov, organizovali spoločné odvozy. Dopravný podnik sa ocitol na pokraji bankrotu. Aktivistov zatýkali, Ku-Klux-Klan vyhrážal lynčom, no nevzdali sa.
- novembra 1956 rozhodol Najvyšší súd USA o protiústavnosti segregácie v autobusoch. Bol to historický úspech.
Život po boji
Rosa a jej manžel napriek víťazstvu doplatili na svoju odvahu – obaja prišli o prácu. Z Alabamy sa museli odsťahovať a zakotvili v Detroite, kde Rosa pokračovala v aktivizme až do vysokého veku.
Zomrela v roku 2005 vo veku 92 rokov. Jej prenajímateľ jej posledné roky odpúšťal nájomné, pretože už nemala dosť peňazí na život. Človek, ktorý zmenil Ameriku, žil skromne až do konca.
