Keď sa spomenú mamuty, väčšina ľudí si predstaví obrovské chlpaté zvieratá z doby ľadovej, ktoré zmizli z planéty dávno pred vznikom civilizácií. Pravda je však podstatne zaujímavejšia. Najnovšie výskumy ukazujú, že posledná populácia mamutov srstnatých prežila na odľahlom Wrangelovom ostrove v Arktickom oceáne ešte pred približne štyrmi tisíckami rokov. Teda v čase, keď staroveký Egypt prechádzal obdobím strednej ríše a pyramídy v Gíze stáli na mieste už stovky rokov.
Ako sa mamuty ocitli v izolácii?
Wrangelov ostrov, ležiaci severne od Sibíri, sa po skončení poslednej doby ľadovej oddelil od pevniny v dôsledku stúpajúcej hladiny morí. Malá skupina mamutov, ktorá tam žila, tak zostala uväznená na ostrove – bez možnosti vrátiť sa späť.
Podľa výskumov sa ostrov oddelil približne pred 10 000 rokmi. Práve vtedy sa začala písať posledná kapitola existencie týchto pozoruhodných tvorov.
Genetický príbeh posledného stáda
Genetické analýzy prezrádzajú, že mamuty na ostrove pravdepodobne pochádzali len z niekoľkých rozmnožujúcich sa jedincov. Ich genetický základ bol teda veľmi úzky, čo by mohlo viesť k rýchlemu zániku. Prekvapivo sa však stalo pravý opak – populácia sa dokázala postupne rozrásť a dlhodobo stabilizovať.
Odhaduje sa, že počas tisícok rokov žilo na ostrove niekoľko stoviek mamutov naraz. Z genetických dát tiež vyplýva, že aj keď sa u zvierat objavovali niektoré poškodzujúce mutácie, samotná populácia nevykazovala známky rýchleho kolapsu.
To znamená, že menšia genetická rozmanitosť sama osebe nebola dôvodom ich definitívneho vymretia.
Záhada vyhynutia: čo sa vlastne stalo?
Dlhé roky sa predpokladalo, že mamuty vyhynuli kvôli postupnému genetickému oslabeniu alebo pre nedostatok potravy. Dnešné štúdie však naznačujú niečo iné.
Vedci sa prikláňajú k tomu, že ich zánik spôsobila náhla katastrofa – mohla to byť prudká búrka, požiar tundry, epidémia alebo iný rýchly ekologický šok.
Dôležité je, že človek na ich vymretie pravdepodobne nemal žiadny vplyv. Archeologické nálezy ukazujú, že ľudia sa na ostrove objavili až stovky rokov po tom, čo posledný mamut uhynul.
Význam tejto populácie pre modernú vedu
Wrangelovské mamuty sú unikátnym príkladom toho, ako sa veľké zvieratá dokázali prispôsobiť izolovanému prostrediu a prežiť tisíce rokov po tom, čo vytlačili ich pevninské populácie.
Ich príbeh tiež upozorňuje na širší problém: aj relatívne stabilné, malé a izolované populácie môžu byť extrémne zraniteľné voči náhlym zmenám prostredia.
Snahy o genetické „vzkriesenie“ mamuta
V súčasnosti prebiehajú pokusy o oživenie mamuta pomocou moderných genetických technológií. Vedcom sa podarilo zrekonštruovať niektoré gény aj srsť mamuta a testovať ich na laboratórnych zvieratách.
Najväčším problémom je však práve to, čo trápilo aj poslednú populáciu – nedostatok genetickej rozmanitosti. Zachovaných mamutích vzoriek je veľmi málo, čo výrazne komplikuje akékoľvek snahy o ich návrat.
