Predstava, že by mohol byť človek po smrti zmrazený a v budúcnosti opäť oživený, sa často objavuje v populárnej kultúre. V realite však ide o koncept, ktorý sa pohybuje mimo hraníc súčasnej medicíny. Napriek tomu kryoprezervácia ako technický proces existuje a niektoré organizácie ju ponúkajú ako formu uchovania ľudských pozostatkov po smrti.
Kryoprezervácia nie je hibernácia ani forma „pozastaveného života“. Ide o postup, ktorý sa vykonáva výhradne po vyhlásení klinickej smrti. Z biologického hľadiska je človek v tomto momente mŕtvy a v súčasnosti neexistuje žiadna metóda, ktorá by umožnila jeho návrat k životu po kompletnom zmrazení.
Historický kontext kryoniky
Prvým človekom, ktorého telo bolo po smrti kryoprezervované, bol v roku 1967 americký profesor psychológie James Bedford. Jeho telo bolo po smrti ochladené, krv nahradená kryoprotektívnymi látkami a následne uložené pri extrémne nízkej teplote v kvapalnom dusíku. Bedfordove pozostatky sú uchovávané dodnes.
Odvtedy boli týmto spôsobom uchované stovky ďalších ľudí. Žiadny z nich však nebol oživený a neexistuje ani experimentálny dôkaz, že by to bolo v princípe možné.
Čo kryoprezervácia technicky znamená
Ľudské telo obsahuje veľké množstvo vody. Pri bežnom zmrazení vznikajú ľadové kryštály, ktoré ničia bunkové štruktúry. Aby sa tento efekt obmedzil, kryonické organizácie používajú proces nazývaný vitrifikácia. Počas neho je krv nahradená chemickými látkami, ktoré znižujú tvorbu kryštálov a umožňujú prechod tkanív do sklovitého stavu.
Táto technika sa úspešne používa pri:
- embryách
- pohlavných bunkách
- malých vzorkách tkanív
- v niektorých prípadoch pri zvieracích orgánoch
Nikdy však nebola preukázaná funkčná obnova celého ľudského tela alebo mozgu po vitrifikácii.
Mozog ako osobitný problém
Niektoré kryonické programy ponúkajú uchovanie len hlavy alebo samotného mozgu. Vychádzajú z predpokladu, že osobnosť a pamäť sú viazané na nervové štruktúry. Z vedeckého hľadiska však ide o neoverenú hypotézu.
Mozog je mimoriadne citlivý orgán. Už krátkodobý nedostatok kyslíka vedie k nezvratnému poškodeniu neurónov. Kryoprezervácia navyše zahŕňa:
- extrémne nízke teploty
- chemické látky s toxickými účinkami
- dlhodobé prerušenie biologickej aktivity
V súčasnosti neexistuje dôkaz, že by bolo možné po takomto procese obnoviť mozgové funkcie vrátane vedomia, pamäte či identity.
Postoj vedy
Vedecké a lekárske organizácie sa zhodujú, že kryonika nie je medicínsky uznaná metóda a neexistujú dôkazy o jej účinnosti. Prípady ľudí, ktorí prežili extrémne podchladenie, alebo experimenty s orgánmi zvierat, nemožno porovnávať s úplným zmrazením mŕtveho tela.
Z pohľadu vedy ide o experimentálnu špekuláciu, nie o liečbu ani o postup s overiteľným výsledkom.
Súčasná prax a právny rámec
Napriek tomu dnes existujú firmy, ktoré kryoprezerváciu ponúkajú ako službu. V Európe medzi ne patrí napríklad Tomorrow.Bio. Tieto spoločnosti zvyčajne zdôrazňujú, že negarantujú návrat k životu a hovoria skôr o uchovaní tela pre hypotetické budúce možnosti.
Právne podmienky sa líšia podľa krajiny. Niekde musí kryoprezerváciu schváliť samotný človek ešte za života, inde môže rozhodovať rodina. Tento rozdiel vyvoláva etické otázky o informovanom súhlase a vôli zosnulého.
Etické dilemy
Aj keby technológia v budúcnosti umožnila biologickú obnovu, zostávajú zásadné etické problémy:
- možné poškodenie mozgu a kognitívnych funkcií
- absencia sociálneho a kultúrneho zázemia
- otázka identity a kontinuity osobnosti
- rozhodovanie o tom, či má byť človek vôbec „navrátený“
Bioetici upozorňujú, že výsledkom by nemusela byť plnohodnotná autonómna bytosť, ale osoba s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaná na trvalú starostlivosť.
Záver
Kryoprezervácia je dnes technicky zvládnutý spôsob uchovania mŕtveho tela pri nízkej teplote. Neexistuje však žiadny dôkaz, že by umožňovala návrat k životu, obnovu vedomia alebo zachovanie osobnosti.
Z vedeckého hľadiska nejde o cestu k nesmrteľnosti, ale o prejav ľudskej túžby oddialiť konečnosť smrti. Kryonika tak viac než o možnostiach medicíny vypovedá o našom vzťahu k smrti, neistote a nádeji, že hranice, ktoré dnes považujeme za definitívne, by raz mohli byť inak vnímané.
