Myšlienka, že zvieratá medzi sebou komunikujú, ľudí fascinuje už stáročia. Snažíme sa pochopiť, či „hovoria“ v pravom zmysle slova, alebo používajú úplne iné, nám zatiaľ neznáme spôsoby dorozumievania. Moderná veda ukazuje, že realita je ešte pútavejšia, než sme si kedy mysleli.
Ako sa mení náš pohľad na zvieratá?
V minulosti sa ľudia často domnievali, že zvieratá medzi sebou vedú rozhovory podobné tým ľudským — že si odovzdávajú pocity, upozorňujú sa na nebezpečenstvo, či dokonca vedú spory.
Neskôr však nastal zlom: človek sa začal považovať za vrchol evolúcie a zvieratá za bytosti riadené len inštinktmi. Tento pohľad pretrvával celé generácie, no v posledných desaťročiach sa dramaticky mení.
Vedecké výskumy totiž potvrdzujú, že komunikácia zvierat je často prekvapivo prepracovaná a rozmanitá. Každý druh má svoj vlastný spôsob, ako sa dorozumieť – či už ide o zvuky, pohyby, pachy alebo vizuálne signály. A podobne ako u ľudí, aj u zvierat slúži komunikácia nielen na prežitie, ale aj na udržiavanie sociálnych väzieb v skupine.
Psy a mačky: naši najbližší „rozprávači“
Najviac pozornosti vedci venujú domácim miláčikom – psom a mačkám.
Už dávno totiž nie sú len tvormi, ktoré slepo reagujú na povely. Niektoré psy si dokážu zapamätať mená desiatok až stoviek rôznych hračiek a bez problémov ich rozpoznajú aj po mesiacoch.
Výskumníci z maďarskej univerzity zistili, že plemená ako border kólia nielen poznajú pomenovania predmetov, ale rozumejú aj ich funkcii. Vedia, čo sa hádže, čo sa ťahá a čo sa kotúľa – čo naznačuje, že dokážu vytvárať kategórie podobné ľudskému mysleniu.
Mačky naopak komunikujú jemnejšie a menej nápadne. Ich mňaukanie, pradenie, či drobné pohyby chvosta majú konkrétne významy, ktoré si ľudia často nevšímajú.
Podľa štúdie Tokijskej univerzity mačky dokonca dokážu rozpoznať hlas svojho majiteľa a reagujú na zmenu intonácie – hoci sa často tvária, že ich to vôbec nezaujíma.
Delfíny, vtáky a včely – majstri zvieracej reči
Delfíny patria k najlepším „hovorcom“ v živočíšnej ríši. Každý jedinec má svoje špecifické písknutie, ktoré funguje ako meno. Používajú ho na predstavenie aj na odpoveď, keď ich ostatní „zavolajú“. Tento systém je fascinujúcou paralelou k ľudskej schopnosti pomenovávať – a vedci ho skúmajú už viac ako tri desaťročia.
Ani vtáky nezaostávajú. Najmä spevavce majú svoje vlastné dialekty. Napríklad vrabce bielohlavé spievajú odlišne v závislosti od regiónu, podobne ako ľudia s rôznymi prízvukmi. Tieto „nárečia“ sa dokonca dedia z generácie na generáciu a časom sa vyvíjajú. Počas pandémie, keď bolo v mestách menej hluku, sa ukázalo, že vtáky spievali tichšie, ale melódie boli bohatšie a zreteľnejšie.
A potom sú tu včely – drobné, no geniálne organizované bytosti. Ich známy „tanec“ nie je len náhodné pohybovanie. Každý pohyb presne vyjadruje smer a vzdialenosť k zdroju potravy. Ide o presný komunikačný systém, ktorý prenáša reálne priestorové informácie, nie len pudové signály.
Keď zvieracia reč dáva zmysel
Komunikácia zvierat je omnoho rozvinutejšia, ako sa kedysi predpokladalo. Napríklad sysle prériové používajú rôzne výstražné zvuky podľa druhu predátora – iný signál vydajú pri výskyte človeka, iný pri psovi a ďalší pri hadovi.
Niektoré druhy opíc zasa spájajú jednotlivé volania do sekvencií, čím menia význam podľa poradia – podobne ako my tvoríme vety. To dokazuje, že nejde len o pudové reakcie, ale o vedomé využívanie signálov.
Zvieracia „reč“ síce nemá zložitú gramatiku ako ľudské jazyky, no ide o komplexné systémy, ktoré umožňujú spoluprácu, učenie a budovanie vzťahov. Možno práve pochopenie týchto foriem komunikácie nám pomôže lepšie vnímať svet okolo nás. Zatiaľ však stále platí, že my učíme zvieratá našim slovám – a prekvapivo dobre im to ide. Možno nastal čas, aby sme sa aj my pokúsili naučiť tú ich.
