Doteraz neznámy typ osobnosti. Ste otrovert? Aj uprostred davu sa môžete cítiť osamelo

Introverti a extroverti – dvojica pojmov, ktoré používame vždy, keď sa snažíme opísať sociálne správanie človeka. Neskôr sa k nim pridali aj ambiverti, ktorí dokážu fungovať v oboch režimoch. Napriek tomu veľa ľudí cíti, že do týchto kategórií stále celkom nezapadajú. Zvonka pôsobia sebavedomo a spoločensky, no vnútri majú často pocit odstupu a nepochopenia. Na sociálnych sieťach a v populárnych článkoch sa pre tento stav začal používať neoficiálny názov „otrovert“ – nie vedecký termín, ale metafora snažiaca sa vystihnúť rozpor medzi správaním a vnútorným prežívaním.

„Otrovert“ ako populárny pojem, nie diagnóza

Hoci sa o tomto výraze začína hovoriť čoraz viac, nejde o uznaný psychologický typ osobnosti. V odbornej literatúre sa nenachádza a nepoužíva sa ani v diagnostických manuáloch. Často sa objavuje v článkoch, blogoch či prednáškach, kde slúži ako ľahko zapamätateľný názov pre fenomén, ktorý psychológia pozná roky – maskovanie, sociálne prispôsobovanie, preťaženie introverta alebo pocit sociálnej neautenticity.

Napriek tomu môže tento pojem mnohým ľuďom pomôcť pomenovať vnútorný zážitok, ktorý nevedeli zaradiť. Ide o stav, keď človek pôsobí navonok otvorene, ale jeho nervový systém lepšie funguje v tichu a izolácii.

Prečo sa niektorí ľudia cítia ako „pozorovatelia“ aj uprostred davu?

Psychológia ponúka niekoľko vysvetlení. Patria medzi ne najmä:

• maskovanie (masking) – človek si osvojuje spoločensky prijateľné správanie, aby zapadol, hoci ho to stojí veľa energie;
• sociálna únava – najmä introverti bývajú po sociálnych situáciách vyčerpaní, aj keď pôsobia uvoľnene;
• vysoká citlivosť (HSP – highly sensitive person) – vedecky skúmaný model, podľa ktorého je nervový systém niektorých ľudí spracovateľsky výrazne citlivejší;
• sociálna úzkosť – nie vždy je nápadná, no môže spôsobovať pocit odstupu aj vtedy, keď sa človek správa sebavedomo;
• silná schopnosť pozorovania – niektorí ľudia vnímajú dynamiku skupiny detailnejšie než ostatní, čo ich prirodzene posúva do roly tichého pozorovateľa.

Tieto javy sú dobre zdokumentované vo výskumoch. To, čo populárny pojem „otrovert“ opisuje, je často len súhra viacerých z nich.

Ako vyzerá vnútorný konflikt ľudí, ktorí sa do sociálnych typológií nezmestia

Mnohí ľudia hovoria, že dokážu bez problémov viesť prezentáciu či zabávať spoločnosť, no po návrate domov potrebujú dlhý čas na regeneráciu. Chvíle osamelosti nie sú pre nich luxusom, ale nutnou „údržbou systému“.
Tento stav môže viesť k pocitom, že:

• sú pre ostatných viditeľní, ale nie skutočne pochopení
• musia sa prispôsobovať, aby pôsobili „správne“
• stoja akoby o krok vedľa diania, aj keď sú jeho aktívnou súčasťou
• túžia po hlbších vzťahoch, no zároveň sa v skupinách rýchlo vyčerpajú

Psychológia potvrdzuje, že takýto prežitok je bežný najmä u ľudí, ktorí sa nachádzajú niekde medzi introverziou a extroverziou, alebo sa dlhodobo snažia zapadnúť do prostredia, kde ich prirodzené potreby nie sú rešpektované.

Prečo tento stav vzniká?

Dôvody môžu byť rôzne:

• výchova a detské prostredie – dieťa, ktoré sa učí prispôsobovať, často v dospelosti pokračuje v „sociálnom herectve“,
• pracovné prostredie – extrovertné vlastnosti sú spoločensky oceňované, takže ľudia potláčajú svoju potrebu ticha,
• citlivejší nervový systém – ovplyvňuje, ako rýchlo človeka preplní hluk, svetlo či emócie z okolia,
• stres a vyhorenie – dlhodobé sociálne preťaženie môže zhoršovať pocit odpojenosti.

Nie je to diagnóza ani „chyba v osobnosti“, ale prirodzená variácia ľudskej psychiky.

Ako s takýmto človekom vychádzať?

Ak máte vo svojom blízkom okruhu niekoho, kto pôsobí spoločensky, ale potrebuje veľa času o samote, nie je to premenlivá nálada, ale jeho prirodzená potreba. Pomáha najmä:

• netlačiť na neustálu aktivitu
• rešpektovať potrebu ticha a súkromia
• nevnímať ústup do samoty ako odmietnutie
• ponúknuť bezpečný priestor bez očakávania výkonu
• komunikovať otvorene, ale bez presviedčania

Takíto ľudia zvyčajne netúžia po tom, aby „zapadli“. Túžia po tom, aby smeli byť autentickí.

Nie ste ani introvert, ani extrovert? Je to úplne normálne

Z vedeckého hľadiska ide len o prirodzenú variabilitu osobnostných čŕt. Osobnosť nie je čiernobiela. Každý z nás sa pohybuje na škále medzi introverziou a extroverziou a naše správanie sa mení podľa situácie, zdravia, stresu či životného obdobia.