Videla ho pred 2 mesiacmi v bratislavskej MHD. Odvtedy na neho bez prestávky myslí a je rozhodnutá nájsť ho za každú cenu.
Netradičný status pribudol na jednu z karloveských Facebookových stránok. Martina prosila o pomoc pri hľadaní jedného z cestujúcich, ktorý sa stretol s jej kamarátkou 5. augusta. Cestovali spolu v linke X33 smerom z Dlhých Dielov v Karlovej Vsi do centra mesta.
Padli si do oka
K osudovému stretnutiu medzi mladou slečnou a neznámym cestujúcim došlo v stredu 5. augusta. Nastúpila na linku X33 smerujúcu z Dlhých Dielov do centra mesta. Počúvala hudbu a prisadla si na svoje obľúbené miesto v autobuse k cestujúcemu, ktorému najprv nevenovala pozornosť.
Po chvíli si všimla, že na ňu muž sediaci vedľa pozerá. „A zase. Zas sa na mňa pozerá. Cítim jeho pohľad. Cítim naliehavosť z neho. No neviem to definovať. Fakt mu vadí moja hudba? Tak nech mi to povie. Pozriem na neho aj ja. Hm, celkom pekné oči. Svetlo modrá farba sa presne hodila k jeho svetlej pleti a svetlým vlasom. Presný opak toho, čo sa mi doteraz páčilo. Vždy som viac inklinovala k tmavším, možno preto ma tento chlapec zaskočil,“ opísala svoje pocity mladá slečna v poviedke, ktorú neskôr napísala.
Navzájom si kontrolovali pohľadmi ruky, či nemá ani jeden z nich manželský prsteň. Po niekoľkých minútach sa ich spoločná cesta skončila. Cestujúci vystúpil na zastávke Chatam Sofer a to bolo zároveň naposledy, čo sa videli. V iné dni ho na rovnakej trase a v rovnakých časoch už nevidela.
Napísala poviedku
Mladú ženu cestujúci tak zaujal, že mala potrebu dať svoje pocity na papier a tak vznikla krátka poviedka. Uverejnila ju na webovej stránke, ktorá vznikla taktiež za účelom cestujúceho nájsť.
„V panike som odvrátila zrak. A kto vie. Možno keby som to neurobila, skočí späť do autobusu a vypýta si moje číslo. Alebo ma vytiahne z autobusu a príbeh si vyvíjal úplne inak. Dvere sa zavreli a autobus sa pohol. Ešte som vytočila hlavu, aby som sa mohla za ním obzrieť, ako prechádza na druhú stranu cesty,“ napísala na záver v poviedke.
Opis cestujúceho
Keďže sa nosia v MHD rúška, ktoré zakrývajú polovicu tváre, ťažšie sa niekto detailne popíše. Má však podľa nej od 170 – 185 centimetrov, vek od 25 – 35 rokov, modré oči a svetlohnedé vlasy.
Čas slečnu tlačí, pretože o 2 týždne sa majú spustiť električky a dočasná linka X33 zanikne. Ak máte bližšie informácie o hľadanom cestujúcom, môžete sa mladej žene ozvať prostredníctvom e-mailu hladasa.chlapeczautobusu@gmail.com.
Celá poviedka
Bolo ráno 5. augusta. Streda. Také typické ráno. Ničím zvláštne. Aspoň tak sa to na začiatku javilo. Lebo veľa dní v živote nám príde obyčajných, kým sa nestane niečo neobyčajné, čo otrasie našim životom a už nič nie je také, ako predtým.
Poznáte to? Idete do práce a v polospánku len vybavujete svoju každodennú rutinu. Vstať, spraviť zo seba človeka a dostať sa do autobusu, kde zavesení na jednu ruku môžete dosnívať svoj sen z teplej a mäkkej postele. V tom lepšom prípade máte šancu si sadnúť a dodriemať pohodlnejšie.
Najhoršie na tom je, ak máte pohyblivú pracovnú dobu. Nepozeráte stále na hodinky, len sa snažíte nejako vyšmotliť a dopraviť sa do cieľovej stanice – do práce.
Ak to nepoznáte, tak asi patríte medzi tých šťastnejší, čo si každý deň perfektne neplánujú a krok za krokom svoj denný cieľ napĺňajú. Ja však týmto automatickým modom šetrím energiu, ktorú potom spálim celodenným sedením za počítačom.
Dnes tomu nebolo inak. Zazvonil mi budík a pretočením sa na druhú stranu som ho nie len vypla, ale zvalila som svoje mini telo plné (pre mňa) nadbytočného tuku na zem na cvičebnú podložku. Párkrát som zdvihla pravú nohu, kým som na mobile listovala mailami, ktoré mi poslali všetky možné aj nemožné organizácie s ponukami, na ktoré som sa kedysi z neznámeho dôvodu prihlásila. Keďže môj mozog funguje ešte len úspornom režime, väčšinou šlo len o jednoduché označenie „prečítané“.
Po piatich minútach mi napadlo, že by bolo fajn sa otočiť aj na druhú stranu, nech nie je jedna noha plná svalstva a druhá plná tuku. Hoci mám pocit, že nech robím čokoľvek, obe sú plné akurát tak celulitídy, ktorá zakrýva možný tuk či svalstvo. To nikto nevie. Ale tak som zrelá žena, môžem si to dovoliť. Iné ženy v mojom veku sú rozkysnuté ako dvojdňové cesto na pizzu a na krku im visí nemožný manžel a kŕdeľ uvrieskaných deciek. Nieže by som niekedy s nimi nemenila, ale snažím sa užívať si single život. V práci. Celé dni a večery. A za čo? Za hlúpy základný plat. Dnes je tomu ale inak. Dnes mám tréning. Taký seriózny. Nie ako to moje váľanie sa po zemi a zdvíhanie nôh zo zotrvačnosti.
Po asi hodine chabeho rozospatého cvičenia som sa prinútila posunúť svoj dnešný deň dopredu. Vstala som a rozospatá vstúpila do sprchy a čakala, kedy sa teplota vody vyrovná teplote môjho tela. Netrvalo dlho a mala som pocit, že jedna časť mozgu už začala vysielať signály. Ten najvýraznejší bol hlad. Moje ďalšie kroky viedli do kuchyne. Obzerala som každý kúsok jedla, akoby som ho videla prvý raz v živote. Žalúdok síce hlásil nedostatok vecí na spracovanie, ale moje oči, ruky ani nos nenachádzali potešenie v ničom, čo moja chladnička ponúkala.
No nič. Ostanem pri klasike. Chlieb som natrela maslom a kydla som naň nejakú omáčku a kúsky syra. Pri záchrane hladujúceho žalúdka všetko dobre. Keď som zo seba konečne urobila človeka, rozospatá som vyšla na ulicu, uši zapchala slúchadlami so svojou obľúbenou hudbou a svoje kroky v móde automatika nasmerovala na zastávku autobusu. Áno, stále rozospatá. A nemám v pláne to ani zmeniť, kým nebudem v práci. Tam musím zabrať na sto percent, keďže ako som už spomínala, dnes mám tréning a odchádzam z toho papierového väzenia skôr.
Mám šťastie, že z mojej zastávky chodia dva typy autobusov. Jeden malý. Ten ide na stanicu a nie je môj. Druhý je dlhý, chodí častejšie a smeruje do mesta. Ten je môj. To ani pri mojej automatike nie je možné prehliadnuť.
Takto som nastúpila do toho svojho. Hneď som sa rozhliadla. Len tak, či je voľné moje obľúbené miesto. Nachádza sa v zadnej časti autobusu hneď oproti zadným dverám. Ja som však nastúpila o jedny dvere bližšie k vodičovi, takže uistiť sa mojich ďalších krokoch bolo nesmierne dôležité. Označila som si ešte elektronický cestovný lístok a pretlačila sa davom do svojho cieľa, kde dosnívam svoj sen prerušený budíkom. Alebo teda skôr, kde budem môcť naďalej si užiť svoj nothing box.
Prisadla som si k neznámym ľuďom do svojej štvorky. Teda asi k neznámym. Veď vravím, že mám automatický mód a nothing box. To je silno nebezpečná kombinácia, kedy naozaj nevnímam nič.
Netrvalo dlho, keď ma niečo vyrušilo. Napriek tomu som sa snažila ostať vo svojom svete, užívať si hudbu a do rytmu pohupovať kolenom.
Rušivý impulz však neprestával. Prichádzal z mojej ľavej strany. V hudobnom opojení som otočila hlavu. Chlapec, ktorý sedel vedľa mňa, nešetril pohľadom. Neprikladala som tomu žiaden význam. Je možné, že mu vadí moja hlučná hudba, alebo jemné taktovanie. Aspoň myslím, že je jemné. Bezduchý a opitý svoju vášeň pre hudbu vyjadrujú oveľa viac expresívne. Ja len tak jemne. Hudba ma síce unášala, ale nie len ranná únava, ale normy spoločnosti ma držali pri zemi. Alebo teda skôr na sedadle.
A zase. Zas sa na mňa pozerá. Cítim jeho pohľad. Cítim naliehavosť z neho. No neviem to definovať. Fakt mu vadí moja hudba? Tak nech mi to povie. Pozriem na neho aj ja. Hm, celkom pekné oči. Svetlo modrá farba sa presne hodila k jeho svetlej pleti a svetlým vlasom. Presný opak toho, čo sa mi doteraz páčilo. Vždy som viac inklinovala k tamvším, možno preto ma tento chlapec zaskočil.
Do prdele aj s tou dobou rúškovou. Nemám ani páru, ako vyzeral zvyšok jeho tváre. Nieže by na tom záležalo, lebo jeho prítomnosť zrazu odomkla časť mozgu, ktorá dovtedy tvrdo spala. Senzory začali snímať jeho signály. Tuším, sa mu páčim.
To, že mu vadí moja hlasná hudba a pohupovanie kolenom do rytmu zrazu strácalo význam. Pozrela som na hodiny, ktoré bežia v autobuse na obrazovke uprostred uličky. 8:26. V mysli som už premýšľala, do ktorého autobusu som to vlastne nastúpila. Urobím tak znova, aby som ho mohla vidieť aj zajtra. A potom znova a znova, kým sa jeden z nás neodváži povedať AHOJ.
Nezvyknem robiť tieto analýzy, ale akosi som si ho periférne obzerala. Celkom fešák. Jeho stavba tela vyzerá byť pevná. Žiadna vychudnutá žirafa, pri ktorej budem mať výčitky, že po nociach vyjedám chladničku miesto toho, aby som sa podelila. Aj je vyšší ako ja. Je to vidieť podľa toho, že ak mu chcem pohľad opätovať, musím trochu zdvihnúť hlavu. A ruky. Tie ma voľne položené cez stehná. Bože, tie ruky. Zmocnil sa ma tik, aby som sa ich dotkla. Ale nie hocijako. Jednoducho tak, akoby sme tvorili pár. Len tak. Chytiť ho za ruku a nepustiť. Bláznivé. Čo to vymýšľaš za somariny? Spamätaj sa! Veď ho ani nepoznáš! Vidíš ho ledva desať minút a riešiš v hlave sprostosti, aké si neriešila ani vtedy, keď si mala pätnásť. A teraz máš viac ako dvakrát toľko. Zapínala som rácio, aby som nepodľahla pudom.
No ale nebola som jediná, kto kontroloval krúžok okolo prsta. Aj on na chvíľu pozrel na moje ruky, aby skontroloval, či už niekomu patrím. A ja som mala na nechtoch práve ten príšerný tmavomodrý lak. A možno len ten upútal na chvíľu jeho pozornosť. Možno mu naozaj len leziem na nervy. Možno mu naozaj vadí moja hlasná hudba a kývanie nohou do taktu. A vlastne pridala som prsty, tak sa len pozrel, či to fakt myslím vážne. Ak to tak bolo, nechápem, prečo sa neozval, že som otravná. Že som v spoločnosti a mohla by som trochu zvýšiť kontrolu nad svojimi vášňami. Stačilo ľakťom štuchnúť do mňa. Veď sedel vedľa mňa.
Ešte sme si niekoľkokrát vymenili pohľady, keď zrazu vstal, niečo povedal, čo prehlučila hudbu, ktorá mi znela cez slúchadlá a predral sa okolo mňa, aby mohol vystúpiť. Sakra. Tak buď pracuje tu, alebo prestúpi na električku, pomyslela som si. Chcela som sa za ním ešte otočiť. Páči sa mi občas pozrieť za mužmi, hlavne ak majú krátke nohavice a vidieť im lýtka. Chcela som si len potvrdiť, že ten, kto sedí vedľa mňa, nie je vychudnutá postavička.
Ako som pozrela do dverí autobusu, kde sa premietali ľudia, ktorí sa predierali davom, aby vystúpili a iní, čo sa chceli dostať von, stál tam on. Aspoň si myslím, že to bol on. Zrazu mal tmavšie vlasy aj oči. Kým sedel vedľa mňa, slnečné svetlo ho osvetľovalo. Teraz však stál v tieni a len pozeral na mňa. Srdce sa mi rozbúchalo, alebo zastalo. Ani sama neviem. Jednoducho v tej chvíli zastal čas. Pozerali sme na seba a ja som cítila, ako jeho pohľad preniká až k mojej duši. Do svätyne, ktorú si strážim pred svetom, a len pár existencií malo možnosť poodkryť rúško tohto tajomna. Dostával sa hlbšie a hlbšie. Moje oči zatlačili slzy, ktoré chceli vyvrieť na povrch. Ukrývali čistú pravdu a úprimnosť, ktorej by sa chlapec z autobusu nedokázal brániť. Možno ho podceňujem, ale viem, že všetko potrebuje čas. A tak aj on, aby vedel, že po 6 minútach sedenia vedľa neho som ho jednoducho chcela vidieť znova.
Tento moment ma vydesil. A hoci viem, že v skutočnosti išlo o sekundy, v mojom svete to bolo nekonečno času, kedy sa pohľadom dostával k mojej duši. V panike som odvrátila zrak.
A kto vie. Možno keby som to neurobila, skočí späť do autobusu a vypýta si moje číslo. Alebo ma vytiahne z autobusu a príbeh si vyvíjal úplne inak.
Dvere sa zavreli a autobus sa pohol. Ešte som vytočila hlavu, aby som sa mohla za ním obzrieť, ako prechádza na druhú stranu cesty. Ak už nič, aspoň som si potvrdila, že za prácou cestuje ďalej električkou. Stále však ostáva tisíc možností. A ja môžem len dúfať, že aj zajtra pôjde tým istým autobusom, kde sa znova stretneme. Mimochodom, pekné lýtka.
Po zvyšok cesty do práce som mala hlavu len v myšlienke, prečo som nenabrala odvahu sa mu prihovoriť. Alebo sa na neho aspoň usmiať. Možno by potom dostal odvahu sa prihovoriť sám. Už s tým teraz ale nič neurobím. Musím len dúfať, že aj zajtra pôjde tým istým autobusom a naše cesty a pohľady sa opäť stretnú.
Zalovila som ešte v mobile, aby som si pozrela cestný poriadok linky autobusu. V hlave som prerátala možnosti, v ktorom čase som do neho mohla naskočiť a dôverovala osudu, že chlapec z autobusu nebol len náhoda. Veď predsa náhody neexistujú. Sami sme si strojcami vlastného šťastia.
