Keď ide o život dieťaťa, rodič prežíva najhoršie chvíle. No niekedy aj v ťažkých podmienkach slovenského zdravotníctva nastane zázrak – vďaka ľuďom, ktorí svoju prácu robia srdcom. Príbeh mamy z Bratislavy ukazuje, že empatia, odbornosť a láskavosť stále existujú.
Keď sa dvoročnému dieťaťu zhorší zdravotný stav natoľko, že je nutná hospitalizácia na jednotke intenzívnej starostlivosti, ide o mimoriadne náročnú životnú situáciu pre celú rodinu. Presne to prežila mamička, ktorá sa rozhodla verejne poďakovať zdravotníkom z infektologickej kliniky na Kramároch v Bratislave. Jej dcérke diagnostikovali vážne vírusové ochorenie – herpetickú meningoencefalitídu.
„Bola som úplne na dne. Každý deň som sa bála, že o svoju dcéru prídem,“ spomína matka, ktorá sa snažila byť psychickou oporou pre svoje dieťa aj v najtemnejších chvíľach. Zatvorená v nemocničnej izbe bojovala so strachom, no hovorí, že práve prístup personálu jej dodával silu. Na sociálnych sieťach zverejnila emotívne slová vďaky tým, ktorí jej počas hospitalizácie pomohli zvládnuť extrémne ťažké dni.
Vyzdvihla nielen profesionálny prístup, ale najmä ľudskosť a empatiu sestier, ktoré boli ochotné a milé aj v nočných hodinách. Mimoriadne ocenila aj obetavosť lekárky, uvádza len iniciály E. T., ktorá podľa jej slov „vybavila aj nemožné“, ako aj nezištný prístup zdravotníckeho brata a staničnej sestry Dany Veselovskej. „Takýto prístup som ešte nikdy nezažila,“ napísala dojemne.
Jej príspevok sa okamžite stal virálnym. Pod statusom sa objavili desiatky komentárov od ďalších ľudí, ktorí chceli zdieľať svoje pozitívne skúsenosti s personálom slovenských nemocníc – nielen na Kramároch, ale aj v Banskej Bystrici, Leviciach či v Žiline. V diskusii sa zároveň otvorila dôležitá téma: prečo vieme zdravotníkov rýchlo kritizovať, no len málokedy ich verejne pochválime?
„Zvykli sme si poukazovať najmä na nedostatky. Ale uznanie si zaslúžia aj tí, ktorí robia svoju prácu dobre – najmä ak ide o tak náročné a vyčerpávajúce povolanie,“ reagovali viacerí diskutujúci.
Príbeh malej pacientky a jej mamy je pripomienkou toho, že aj napriek systémovým problémom slovenského zdravotníctva sú v ňom ľudia, ktorí do práce vkladajú srdce. Nie každý pacient má šťastie na takýto prístup, no práve preto by sme si mali všímať a vyzdvihovať prípady, kedy ľudskosť a empatia nie sú len prázdnymi slovami.
