Pali je môj kamarát. Milý chalan, dobrý človek. A veľmi inšpirujúci. Rozprávať sa s ním (nielen) o behaní je ako napiť sa v horúcom lete vody…
Keď si začal behať, aké terény a prečo si ťa najviac získali?
Počúval som, ako mi kamarát rozpráva so zanietením o tom, kde všade behali. Počúval, no nerozumel som mu. Asi to bolo na mne vidieť, pretože sa zarazil, pozrel sa na mňa s otázkou: „Prečo ty vlastne nebeháš?“ „Mám operovanú nohu,” bola moja odpoveď a zdá sa, že s ňou bol spokojný. Pre mňa samého však jeho otázka zostala nezodpovedaná. Čo to robím? Nehľadám len výhovorky? Obul som si svoje staré tenisky a vybehol. Len tak, na skúšku. Môj prvý beh skončil po 300 metroch. Sklátil som sa a lapal po dychu. Postupne som však pridával vzdialenosť a prelom nastal v Tatrách, keď práve so spomínaným kamarátom sme si vybehli do lesa a veľmi pomaly behom užívali celé doobedie. Bola to nádhera, priam som cítil šťastie. Nebežal som, lietal som a nohami sa odrážal od zeme 🙂 To bolo pred viac ako pätnástimi rokmi. Odvtedy som zabehol niekoľko maratónov, ultramaratónov. Môj najdlhší beh mal dĺžku iba 92 km (Iba! Pozn. tiež-bežkyne Hany Fábry :-)), ale keď si uvedomím, že ešte pred pár rokmi by som sám seba považoval za blázna 🙂 Behávam pre radosť. Už nemeriam ani čas, ani vzdialenosť, dôležité je, s kým pobežím. Je nás veľa, behá prakticky celá Bratislava. Poznáme sa, stretávame sa navzájom, fandíme jeden druhému a teší nás, ak sa niekomu z nás podarí obsadiť jedno z prvých troch miest; sme jedna bratislavská bežecká rodina.
Kde všade si v Bratislave už behal?
Skôr som sa teraz zamyslel nad tým, kde som ešte v Bratislave nebehal 🙂 Milujem les, jeho zvuky, vôňu, pohľad na modrú oblohu cez zelené koruny stromov. Je úplne jedno, či je to hustý prales na brehoch Dunaja alebo členitý terén Malých Karpát. Hlavne, aby som cítil zem, lístie a kamene pod nohami. Asfalt je pre mňa trochu nudný. Ak sa však zíde dobrá partia, s ktorou je o čom rozprávať, aj takáto trasa má svoje čaro. V súčasnosti veľmi často behám do práce a z práce. Petržalské lužné Lesy – Prístavný most – Malý Dunaj až do Podunajských Biskupíc. Ak mám chuť, tak niekedy z práce prebehnem cez Topoľové hony. Je to už mimo mesta a časovo trochu náročnejšie. Spolu s bežeckou skupinou Priatelia behu ležérneho (ktorú Pavol Sovič vytvoril, pozn. HF) milujeme nedeľné rána na Železnej studničke. Dve-tri hodinky pobeháme a máme radosť, že sa môžeme raz do týždňa takto stretnúť. Každá časť Bratislavy a okolia má svoje vlastné bežecké podujatia. Od Mostu pri Bratislave cez Čunovo, Rusovce až po Raču či Vajnory, tu všade počas celého roka nájdeme kvalitné a dobre zorganizované podujatia. Okrem podujatí sa aj samotní bežci a bežkyne navzájom pozývajú. Vznikol krásny nápad pod názvom „Poď, ukážem ti, kde behávam ja“. Takto sme spoznali veľa krásnych bežeckých lokalít, o ktorých sme predtým ani netušili, že v Bratislave existujú. Je radosť spoznávať Bratislavu a zároveň nových bežeckých priateľov.
V akých bratislavských lokalitách behávaš najradšej? A v akej lokalite, naopak, nebeháš rád?
Už som spomínal, som zamilovaný do lesa. Lesná cestička lemovaná stromami, ranný spev prebúdzajúcich sa vtákov, svieža rosa na tráve, prvé záblesky vychádzajúceho slnka. Cesta do práce mi síce takto možno trvá o 20 minút dlhšie, ten krásny začiatok dňa však za to stojí. Škoda len, že niektorí podnikatelia majú trochu odlišné predstavy o peknom dni a nemilosrdne postupujú s výrubmi. Každý kúsok Bratislavy má svoje neopakovateľné čaro. Záleží od nálady, možno trochu aj od počasia a ročného obdobia, ktoré lokality práve uprednostníme. Spolu s bežeckými priateľmi a priateľkami sme absolvovali behy mostami, parkmi Starého Mesta, dokonca beh Starým Mestom s historickým výkladom sprievodcu. Behali sme na Slavíne, na Hrade, bežali sme cez Vianočné trhy. Každý z týchto behov nás niečím obohatil, z každého sme odchádzali spokojní. Ale vrátim sa k otázke. Nebeháme cez cintoríny; spoločensky ani eticky by to podľa mňa nebolo vhodné.
Ktorý bratislavský bežecký klub si vážiš (okrem toho svojho :-))?
To si mám vybrať len jeden? 🙂 Nie, to sa nedá. Sme väčšinou „len“ súčasťou bežeckých komunít, hoci v Bratislave sú aj výnimočne úspešné bežecké kluby a tréneri, napr. MAC Rača či Run for Fun v Petržalke. Každá komunita má svoje čaro. Napríklad Nedeľný running. Každú nedeľu ráno sa s nimi stretávame na Železnej studničke, podáme si ruky, pofotíme sa spoločne, potom im zamávame a s rešpektom pozeráme, ako sa rýchlo vzďaľujú. Sú veľmi rýchli. Koniec-koncov, široko ďaleko okolo Bratislavy sa nenájdu preteky, kde by nestáli na stupňoch víťazov. Pritom sú plní pokory, skromnosti. Majú dobré bežecké srdcia. Fit Štýl Running, tí začínali snáď v rovnakom čase ako Priatelia Behu Ležérneho. Historicky známy beh Alexandry Karnikovej cez mosty Bratislavy s účasťou okolo 60 bežcov a bežkýň; tam sa toho vždy prebralo! 🙂 Mal som veľmi rád aj Lunar Runners, bežcov, ktorí sa vydávali do mesta alebo lesa zásadne v noci. Skvelá partička, len som už o nich dávno nepočul. A najnovší prírastok, Adidas Runners, behanie berú skutočne vážne a svojím bežeckým stretnutiam hovoria dokonca tréningy 🙂 Ale sú fajn a veľa z nich chodí behať aj s nami. No a Beháme.sk a René Valent. To sú páni a dámy, s ktorými sa vidíme len na štartoch. Potom nám zmiznú závratnou rýchlosťou. Alebo IG Running Ivana Gaboviča. A aj mimo Bratislavy sú kluby: EMKO Pezinok, Nové Zámky, Čunovo… a takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Všade sa behá, odvšadiaľ prichádzajú správy a fotografie usmiatych tvárí 🙂
Ktoré bežecké podujatie v Bratislave považuješ za najlepšie?
Nerád by spomenul jedno, dve. Je ich veľmi veľa a každé z nich má svoje čaro. Sú tu hromadné podujatia, manifestujúce beh ako masovú zábavu. Atmosféra na nich je neopakovateľná. Potom možno menšie podujatia pre pár stovák bežkýň a bežcov, ktoré sa utiekajú do prírody na lesné chodníčky. Tie mám veľmi rád; nie je tam hluk, ani hromadná rozcvička, nikto sa nestará o celebrity. Sú to stretnutia so srdečnými priateľskými objatiami a pomocou jeden druhému. Ešte aj dobrovoľníci a personál „občerstovačiek“ je tvorený bežcami. A je jedno, či trať má 10, či 100 alebo 140 kilometrov; každé z nich je výnimočné, jedinečné. Potom sú tu štafetové behy naprieč celým Slovenskom, ktoré v Bratislave končia. Jeden, ktorý už svoju kapacitu naplnil až po okraj (Od Tatier k Dunaju), ďalší sa veľmi sľubne rozvíja (The Run). Podujatí je skutočne veľa. Je z čoho vyberať. A všetky sú fantastické.
Sú podujatia, na ktorých nerád beháš, lebo ti na nich nesedí trasa alebo organizačné zázemie?
Každý organizátor dáva do svojich podujatí všetko. Prácu, peniaze, dušu. Teší sa, ak sa mu bežci a bežkyne prihlásia, teší sa, ak majú radosť a sú spokojní. Bolo podujatie, ktoré malo namále, ale našťastie sa ho pre Bratislavu podarilo zachrániť. Lebo veď… viete si predstaviť Bratislavu bez Behu Devín – Bratislava? Paradoxne, exitus takmer nastal nie kvôli trase, ani organizačnému zázemiu, ale kvôli počtu bežcov a bežkýň, ktorý už značne presahoval kapacitu podujatia. Tento rok na jeseň som sa symbolicky rozlúčil s hromadnými behmi asfaltom mesta. Viac ako amplióny, hlasné povzbudzovanie a krikľavé bežecké oblečenia najnovšej módnej vlny ma lákajú lesné traily sprevádzané srnkami, spevom vtáctva a šumom stromov.
S tým súvisí aj moja ďalšia otázka. Začal si behávať bosý. Nebojíš sa zranení?
Tak túto otázku v súvislosti s behom naboso dostávam neustále. Jednoducho na to nemyslím. Skôr ma znepokojujú špicaté skaly a malé kamienky na pevnom podklade. Neustále sledujem terén, inak sa bosý behať ani nedá. A keď si tak pozerám pod nohy, zisťujem, že na každom kroku je veľa sklíčok. A bude ich stále pribúdať, keďže ich čas rozpadu vo voľnej prírode sa ráta na milióny rokov. Nič s tým nenarobím, sklo sa rozbíja neustále. Tak pred každým behom prosím Boha o ochranu. A on mi, ako vždy, dáva omnoho viac. Chráni predo mnou každé, aj to najmenšie, stvorenie. Tým, že sledujem kam stúpam, vidím každého mravčeka a môžem ho bez problémov obísť. Je to výnimočne krásny pocit, keď som si vedomý, že sám neubližujem. Bosé nohy ubližujú aj tráve najmenej. Už 2-3 minúty po došľape sa steblá vyrovnávajú. Pre porovnanie, po šliapnutí bežeckou topánkou je to 30 až 40 minút. Ani sa neodvažujem hádať, po koľkých hodinách sa vyrovnajú, ak po tráve prejde auto.
Stáva sa, že si ľudia ťukajú na čelo, keď ťa vidia bežať bosého? 🙂
Málokedy. Nie je ich až tak veľa, snáď jeden, dvaja. Keď som prestal piť alkohol, ťukali si na čelo takmer všetci moji kamaráti. Keď som prestal fajčiť, našli sa ďalší, čo si ťukli na čelo, začal som behať, potom behať bosý… Vždy sa nájde niekto, komu sa zdá jeho breh rieky normálnejší ako ten druhý. Úprimne, neplávam na druhý breh rieky preto, aby si niekto mohol ťukať na čelo 🙂
Keď sme pri plávaní, začal si s Ľadovými medveďmi otužovať v Dunaji. Prečo?
Sám neviem. Keď som behával v zime do práce, len tak, naľahko, fascinovalo ma, že sa nájdu ľudia, ktorí vybehnú len v plavkách a kúpacej čiapke, prebehnú bosí po snehu a skočia do Dunaja. Oni mi ukázali, že to ide, ja som to skúsil – a zamiloval som sa do studenej vody Dunaja. Je to skvelý pocit. A tým, že je nás viac, je aj veselšie. Ešte sa mám od nich čo učiť. O pokore, s akou vstupujú do vody Dunaja, aj o dobrej nálade, ktorá isto prispieva k ich dobrému zdraviu. Sú tu ľudia, ktorí majú aj cez sedemdesiatku, a pritom by si im hádala tak päťdesiat.
A ak by si si predsa len mal vybrať (hoci ako bežkyňa sama viem, aké je to ťažké), ktoré behy (preteky) beháš najradšej, v ktorých lokalitách beháš najradšej a ktorú lokalitu považuješ pre začiatočníkov za najvhodnejšiu (vzhľadom na ne/náročnosť terénu, krásu okolia, bezpečnosť ap.).
Áno, je to veľmi ťažké. Ku každému podujatiu ma viažu krásne spomienky. ŠK Pre Radosť robí dva výnimočne krásne behy v Malých Karpatoch: Cross Country Baba-Kamzík na jar a na jeseň Dračí kros. Začiatkom septembra sa beží Rýchlik Zoška – Bratislava. Netreba sa zľaknúť, limit na 50 km je tu 10 a pol hodiny, čiže je vhodný aj pre turistov. Moon Run je krásny beh organizovaný z prostredia BehSiTy.sk. Preferujem podujatia s nápadom, ktoré majú pridanú hodnotu zážitku. Podujatia typu „prihlás sa – zaplať – odbehni – choď domov”, tie ma už veľmi nezaujímajú.
Moje obľúbené trasy v Bratislave sa asi dosť líšia od predstáv bežca-začiatočníka. Ak začínate behať a nechcete si ničiť kĺby, výborné sú ovály s mäkkým podkladom. Napríklad v Petržalke na Tupolevovej. Ak by som teraz začínal, mám to pár metrov od domu. Petržalská hrádza je možno cez leto trochu nebezpečná kvôli cyklistom a korčuliarom, ale cesta, ktorá vedie popri nej, je širšia a bezpečnejšia. Top pre bežca v začiatkoch je Železná studnička s vyznačeným polmaratónom po asfalte. Rovná cesta a všade okolo les. Dá sa odbočiť na Kačín, aj táto trasa je veľmi príjemná. A keď sme pri značených bežeckých trasách, jedna je aj v Petržalke – 4 kilometre okolo Veľkého a Malého Draždiaka. Tú mám veľmi rád, pretože tu už je značná časť mimo asfaltu a vedie najmä po lesných chodníčkoch. A už sa dostávame k mojim srdcovkám. Pozor, tieto trasy nie sú značené. Ak vybehnete pri čističke na hrádzu a hneď znova do lesa, pod drôtmi vysokého napätia sa dostanete snáď na najkrajší polostrov – za Veľký Zemník. Teda bývalý 🙁
Vďaka stavbe R7 a Areálu vodných športov na Veľkom Zemníku tam teraz nájdete vyváľané stromy a stopy po ťažkých strojoch. Ak k tomu pripočítam márnu snahu anonymného „ochrancu“ prírody, ktorý narozbíjal asi na jednom kilometri na chodník sklo, už sa tam veľmi pre radosť behať nedá. Skôr mi je smutno, miestami až do plaču. Pre porovnanie: keď si spomeniem, že štátna ochrana prírody udelila občianskemu združeniu Všestranko likvidačnú pokutu za umiestnenie tabule Les nie je smetisko na vstupe do Rusovského lesa, je mi tak čudne. Bezmocne 🙁
V každom prípade, polostrovov a krásnych zákutí je na tejto strane Dunaja, našťastie, stále ešte dosť, takže až po Starý most je zatiaľ kde behať. A na druhej strane Dunaja? Topoľové hony, krásny, neobjavený bežecký raj, kde sa stretnete so srnkami aj diviačikmi. Ak máte šťastie, dostanete sa až na koniec sveta, teda k príjemnému bufetu s názvom Na konci sveta 🙂 No a samozrejme, už spomínané mestské lesy pri Železnej studničke a Kamzíku. Tu sa koná na jar a v jeseni jedno veľmi pekné neoficiálne bežecké podujatie, Kamzík 1000+. Trasa s prevýšením cca 1023 m. V rámci „Poď, ukážem ti, kde behávam ja“ sme spolu s Vladimírom Plankom objavovali krásy Devínskej Kobyly. Sám by som tam asi poblúdil, preto nabudúce zas len s niekým domácim. Tu je ten les trochu iný ako lužný či Malé Karpaty. Všetky sú však krásne.
Považuješ Bratislavu za dobré mesto na behanie?
Bratislava je bežecké mesto 🙂 Stačí sa prebehnúť po hrádzi, poprechádzať sa po meste či po Ceste Mládeže v rámci Mestských lesov. Čo je na tom najkrajšie, každý si tu nájde to svoje, čo miluje. Niekto mosty a romantický západ slnka nad Dunajom, niekto historické časti mesta, iný zase okolité mestské lesy, hrádzu, skrátka, čo si len srdce zažiada. Podujatí je na každú mestskú časť aj dve či tri. Môžu behať celé rodiny. A som presvedčený, že Bratislava svoj bežecký potenciál aj patrične využíva.
Spomínal si aj smutnejšiu stránku veci. Čo by si v Bratislave urobil, ak by si mal tú možnosť a prostriedky, aby sa bežcom a bežkyniam v Bratislave behalo lepšie?
Sú miesta a trate, kde sa bežecké a cyklistické chodníky križujú s dopravnými tepnami. Sú vodiči, ktorí zastavia a bežca pustia, nájdu sa však aj takí, ktorým sa treba poriadne rýchlo oblúkom vyhnúť. Skrátka, nájdu sa medzi nimi aj tí nervóznejší. Čo by som však ja urobil v prvom rade? Ak by som mal peniaze, nakúpil by som stromčeky. Bežci by si ich aj sami vysadili na miestach, kde sú už teraz len holoruby a rozhádzané konáre. Ba možno by sme im dali aj mená a pekné ceduľky, kto ich zasadil – taký strom sa snáď bude v budúcnosti ťažšie rúbať. Možno by sa konečne podarilo odstrániť všetky nočné jazdy kamiónov s drevom. Bežci na ne upozorňujú, ale naďalej sa s tým nič nedeje. Zdá sa, že to s behom nesúvisí, ale najmä bežec vie oceniť dostatok dobrého vzduchu v pľúcach. Nechceme o pár rokov behať s kyslíkovými bombami na chrbte.
Čo by si odporúčal začiatočníkom v Bratislave, aby ich behanie chytilo za srdce?
Každý si musí nájsť cestu k svojej láske sám. Jednému sa páči vyvetrať si sám hlavu na hrádzi, iný sa rád stretne s ostatnými na akcii, kde sú tisíce bežcov. Jeden beží pod 4 minúty na kilometer, ďalšiemu stačí zabehnúť 6 kilometrov za hodinu. Ďalší beh strieda s kráčaním do kopca, sú aj takí, čo len kráčajú, kým sa o pár rokov konečne rozbehnú. Mimochodom, to kráčanie na začiatok odporúčajú všetci tréneri behu, ktorých poznám. Je dobré sa niekoľko mesiacov trochu rozdýchať a rozhýbať telo, kým príde na rad beh. Priatelia Behu Ležérneho sa pôvodne snažili držať v jednej skupinke, až potom sme prišli na to, že každý z nás je iný. Teraz to vyzerá tak, že niekto si v nedeľu zabehne po asfalte rýchly polmaratón, iný zase pomalý, ďalší si zabehne po lesnej cestičke, niektorí si vybehnú strmý svah priamo pod lanovkou. A všetkých dohromady nás to baví. Hľadajte, skúšajte, experimentujte. Každý z vás nakoniec nájde radosť a šťastie z pohybu. Máte v Bratislave jedinečnú možnosť vybrať si.
Na krásy bratislavského behania sa pýtala tiež-bežkyňa, novinárka a fotografka Bratislavy Hana Fábry
