Stala sa takmer psychologičkou, no cesty osudu ju zaviali inam. Reč je o obľúbenej bratislavskej herečke Zuzke Haasovej, ktorú mali možnosť diváci naposledy vidieť v zábavnej šou Tvoja tvár znie povedome. V najnovšom dieli BRATISLAVASTORY si budete môcť prečítať o tom, aké dojmy má herečka po skončení šou a aké zvyky praktizuje počas Vianoc s rodinou.
Venujete sa hneď niekoľkým profesiám. Ste speváčka, blogerka, herečka, spisovateľka. Ktorá profesia vás najviac napĺňa?
„Ja som v prvom rade herečka, to je moja profesia a tým smerom som aj študovala. Všetko ostatné, čo robím a produkujem, je skôr náhodné stretnutie s niekým, kto mi to navrhne alebo nejaká výzva, ktorú mi niekto dá a ja sa do toho pustím. Blogy o diabete som začala písať preto, lebo Diabetologická spoločnosť chcela, aby som ľuďom písala články zo života a moje skúsenosti ľahkou formou, zistila som, že ma to baví a preto som začala písať. V roku 2008 mi vyšla kniha poézie Ďakujem mojim múzom a dopísala som aj knihu pre deti Cirkus Romána. No a moderovanie poznám už z detstva, veľa som moderovala relácií pre mládež, čiže mi to nie je úplne vzdialené.“
Verejnosť vás pozná najmä ako herečku. Prezradíte viac o vašich hereckých začiatkoch?
„V siedmich rokoch za mnou, maminou a sestrou prišli do obývačky filmári a pýtali sa, že či by som nechcela točiť pokračovanie za sestru. Staršia sestra Monika robila na animovanom seriáli a keďže ten seriál vyhral v Nemecku a vyrástla, filmári chceli natočiť pokračovanie a ja som bola presne v tom veku, keď ona začínala a podobala som sa na ňu. Spomínam si, že páni filmári boli stará škola, trpezliví, bez stresu, čakali, keď bolo treba, keď mi niečo nešlo, bolo to také príjemné, rodinné, pokojné ako hra. Odštartovalo mi to kariéru, aj keď vtedy som to netušila, začala som nahrávať rozprávkové platne, dabovala som, začala som točiť detské relácie, filmy v Slovenskej televízii.“
Pochádzate z troch sestier. Jedna je taktiež herečka ako vy, tanečníčka a choreografka (Monika) a druhá je kostýmová výtvarníčka (Iveta). Ako spolu vychádzate?
„My sme podľa mňa strašne dobrá rodina. Stretávame sa niekoľkokrát za mesiac, komunikujeme spolu každý deň, nie je deň, kedy by sme sa neskontaktovali. Sme súdržné, volám to verejne, že sme Mafia Haas a keď sa niečo zlé udeje, vždy sa stretneme a komunikujeme spolu, ako to spoločne vyriešiť.“
Diváci vás mohli naposledy na televíznych obrazovkách vidieť v relácii Tvoja tvár znie povedome. Aké sú vaše pocity po skončení šou?
„Až teraz mi prichádzajú rôzne pocity a vlastné úspechy a prekonanie vlastných hraníc, lebo tá šou bola jedna obrovská rýchlovka. Ďakujem za príležitosť si to na sebe vyskúšať. Dalo mi to hlavne to, že sa viem veľmi rýchlo naučiť, viem dokonale improvizovať, viem sa hneď prevteľovať. Bolo to fakt šialené a prišla samozrejme kríza vo forme vyčerpania, vtedy nám buď nešiel text, alebo sme boli unavení, snažili sme sa, aby to diváci nevideli. Evidentne sa zabávali s nami. (úsmev)
Bola to vymakaná zábava, ako keby ste sa na Silvestra prezliekli, mali ohňostroj, oslavujete a žúrujete. Pomohlo mi to veľmi v technike spevu, stále sme spievali, chodila som na hodiny spevu a posilnilo mi to hlasivky, oveľa lepšie sa mi spieva v mojej kapele The Susie Haas Band. Netušila som, že dokážem zaspievať aj popové veci, pretože kabaret a starý jazz je úplne iná technika spevu ako tá, ktorou som spievala v šou, je to pre mňa dokazovanie výziev a tie som splnila.“
S ktorou známou osobnosťou, ktorú ste v šou stvárňovali, ste sa zžili najviac a najmenej?
„Napríklad pesnička, ktorá mi nesadla pocitovo a bojovala som s ňou, bola krásna country pesnička od Dolly Parton – Jolene. Zahrala som si ju herecky, ako sa hýbala ona, aj zaspievala, no Dolly Parton mi pocitovo nesadla, preto mi určite text nešiel ani do hlavy. Najviac som sa bála skladby Cyndi Lauper, je úžasná speváčka. S tou som sa popasovala a hudobní producenti mi povedali, že s tým som prekvapila, tak sa z toho teším. Nespievam muzikálne, ani popovo, bola to pre mňa veľká výzva. Dobre sa mi spievala. Zabávala som sa aj na Despacito či Charlie Chaplinovi.“
Ste rodená Bratislavčanka, no napriek tomu bývate niekoľko kilometrov za Bratislavou v rodinnom dome. Prečo ste sa rozhodli odsťahovať?
„Bolo to ťažké rozhodnutie. Žila som tu, študovala, po škole bývala. Bratislava je moje srdce, milujem ju celú. Tie krásne historické uličky a nestotožňujem sa s tým, keď architektonicky menia centrum Bratislavy, nesúhlasím s tým a neviem to zatiaľ sama ovplyvniť. Tak opatrne som sa sťahovala, nešla som hneď preč. Bála som sa odísť, že nebudem počuť ten typický zvuk električiek (úsmev), aj z praktického hľadiska – pokazí sa mi auto a som závislá na autobuse, ktorý chodí mimo Bratislavy niekedy aj raz za pol hodinu. Do Bratislavy chodím stále pracovať a stretávať sa s ľuďmi kvôli novým projektom. Mám tu rodinu, lekárov, priateľov a chodím tu aj do obchodov.“
Ktorú osobnosť pochádzajúcu z Bratislavy obdivujete?
„Prvý, na koho si spomeniem, je môj milovaný Labudka (St. Marián Labuda). Bol pre mňa človek, ktorý mi vedel vždy na rovinu povedať, čo mám veľmi rada. Stretla som sa s ním prvýkrát osobne pri točení seriálu Silvánovci, kedy som mala 13 rokov, bola som jeho vnučka Klárika. Hneval sa tak vtipne pre rôzne veci. Vždy sme sa rozprávali, počúval ma, rozoberali sme od vážnych tém až po banality. Veľa sme sa smiali, keď som ho s mojou kapelou brávala aj vystupovať, vzájomne sme si písali, radili si o cukrovke. Bol ľudský. Neviem sa s tým stotožniť, že už tu nie je.“
Koncom novembra začali v meste bratislavské vianočné trhy. Aký máte k nim vzťah?
„Na bratislavských trhoch som vystupovala aj so svojim divadlom Haaf – Mikulášsky autobus. Keď bol Mikuláš, po predstavení sme chodili po celom centre a rozdávali sme detičkám sladkosti. S kapelou The Susie Haas Band som na vianočných trhoch spievala vianočné piesne a aj na Silvestra. Som vianočný človek, zimný človek, hrozne mám rada vôňu zimy. Veľakrát sa prechádzam zababušená v zime po uliciach, pozerám do okien, kto má aké svetielka a výzdobu, zbožňujem to. Dokonca aj na krku mám svetielka či na ušiach náušnice – vianočné gule. Na vianočných trhoch chodím pravidelne do jedného stánku na jaterničku, už ma tam poznajú. Bratislavské trhy zbožňujem práve pre tú atmosféru.“
Aké vianočné zvyky dodržiava vaša rodina?
„Vianoce sú spomienkou na detstvo, mali sme vzdy strašnú srandu. Otec napriklad miesto múky obalil kapra v práškovom cukre, robil vždy zvyky ako jablko, med, oplátka, orech. To iste robím aj ja pre Romi. Náš zvyk, odkedy máme malé deti, je, že sme v rôznych kostýmoch. Minulý rok bola moja úloha nakúpiť mikulášske oblečenie pre naše decká, aj našej mamičke. Boli sme všetci pri vianočnom stole ako Mikulášovia. Takto to máme každý rok. Teším sa na tieto Vianoce a isto sa stretneme u nás na vianočných trhoch, poznávacou značkou sú vianočné gule na ušiach. (úsmev)”
