Nielen otec moderátorky Adely Vincezovej, ale i spisovateľ, politik a diplomat. Jozef Banáš je človekom, ktorý za svoj život vystriedal niekoľko povolaní. Posledné roky si plní svoj detský sen – do povedomia verejnosti sa zapísal ako úspešný spisovateľ. Na svojom konte má hneď niekoľko úspešných bestsellerov. Prečítajte si, odkiaľ berie Jozef Banáš inšpiráciu na písanie, koho obdivuje a aký je jeho vzťah k hlavnému mestu.
Vyštudovali ste ekonómiu a niekoľko rokov pôsobili v oblasti bankovníctva a zahraničného obchodu. Ako ste sa dostali k práci spisovateľa?
„Od detstva som mal veľký sen, byť raz spisovateľom. Čítal som hŕby kníh od Karla Maya, J.F.Coopera, Ľuda Ondrejova, Verneho, Dumasa a skúšal som písať kratšie texty. Písal som po celý život popri zamestnaniach, ale až po ukončení mojich pracovných povinností som sa v roku 2006 rozhodol pre dráhu spisovateľa na voľnej nohe. Splnil som si tým celoživotný sen. Len ten, kto sníva a vytrvalo za svojim snom kráča, môže v živote niečo dokázať.“
Aký je váš vzťah k hlavnému mestu?
„Vrúcny. Som rodený Bratislavčan, v poslednej generácii, ktorej sa ešte vraví Prešpuráci, to znamená, že som vyrastal v trojjazyčnom prostredí – slovenskom, nemeckom a maďarskom. Narodil som sa a vyrastal v priestoroch obrovského detského parku Četka, tam, kde je dnes pyramída Slovenského rozhlasu. Neďaleko bol Firšnál – dnešné Námestie slobody a navyše dvory a ulice neboli zavalené autami, takže sme sa ako deti vybláznili a vyšportovali dosýta. Ak ma čosi dnes ozaj mrzí na vzhľade Bratislavy, je prudko ubúdajúca zeleň, možnosti pre deti hrať sa, skákať, behať, žiť. Bez pohybu nie je život a tak Bratislavčan pod nekompromisným tlakom agresívnych developerov hynie, hoci sa zdanlivo rozvíja. Verím, že sa spamätajú a vrátia mestu zeleň podobne ako napríklad v Mníchove.“
Výrok „Bratislava nie je Blava.“ vyvoláva množstvo sporov medzi Bratislavčanmi a tými, ktorí sa do hlavného mesta prisťahovali. Ste aj vy ako rodený Bratislavčan na tento výrok „citlivý“ alebo vám vôbec neprekáža?
„Priznám sa, že toto označenie Bratislavy vnímam trochu pejoratívne, ale že by som bol na označenie „Blavák“ dajako citlivý, to istotne nie.“
Na svojom konte máte veľa úspešných kníh. Je medzi nimi nejaká, ktorá je v porovnaní s inými pre vás niečím výnimočná?
„Sú to dve knihy – moja najnovšia Prebijem sa! Štefánik a román Zóna nadšenia. Román o Štefánikovi je z hľadiska faktografického najnáročnejší, ale zároveň je do istej miery aj románom motivačným. Štefánik kráčajúc neochvejne za svojimi snami dokázal siahať až na dno svojich síl a nazdávam sa, že to je jeho hlavný odkaz pre nás. Každý kto chce, sa prebije!“
Je čitateľkou kníh Jozefa Banáša aj vaša dcéra Adela alebo si radšej prečíta iných autorov?
„To by tak bolo, keby Adelka moje knihy nečítala. Adelka je vášnivá čitateľka, číta knihy, ktoré ju posúvajú na jej mravnej a duchovnej ceste a teším sa, že moje knihy k takýmto radí.“
Ste známy bratislavský spisovateľ. Je medzi inými známymi osobnosťami pochádzajúcimi z Bratislavy niekto, koho obdivujete?
„Adela Banášová Vinczeová, Vlado Dzurilla, Jožko Golonka, Jožo Ráž, Janko Lehotský, Pali Hammel, Boris Filan, Zuzka Mauréry a mnoho ďalších, len nie som si istý, či sú bratislavskí rodáci, tak ich radšej nemenujem. Všetci títo ľudia nám svojou prácou, umom a srdcom prinášajú radosť a tak trochu sú akísi ukazovatelia cesty. Jedného nebratislavčana však predsa len menujem. Je mi ľúto, že už medzi nami nie je Tonko Srholec, s ktorým sme boli priatelia a hoci nie je z Bratislavy, ja ho za Bratislavčana považujem.“
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu na písanie?
„Dobrý spisovateľ má len zdanlivo vedieť dobre písať. Predovšetkým musí vedieť dobre načúvať, dívať sa okolo seba, byť pozorovateľom života. Celý rad scén či dialógov v mojich knihách som doslova opísal zo života, prerozprávali mi ich ľudia vo vlakoch či počas mojich besied. Pripomínam však, že pozorne počúvať je náročnejšie ako rozprávať.“
Plánujete v blízkej dobe vydanie novej knihy?
„Krátko po takom náročnom románe ako je ten posledný sa nedá písať ďalšia náročná kniha a ja iné písať neviem a nechcem. Takže teraz chodím s románom po besedách na Slovensku a teším sa z písania divadelnej komédie.“
