Český motivátor Jaroslav Dušek bol hosťom šou Adely Vinczeovej počas sobotňajšej konferencie Umenie byť ženou, ktorá každý rok prináša jej návštevníčkam úžasné zážitky, možnosť profesijne a osobnostne rásť či jednoducho zažiť skvelý deň. Dámska jazda bola pri tom.
Máte radi romantiku?
Čo si pod romantikou vlastne predstavujete? (smiech) Niekedy robím program s autistami a tam som si uvedomil, že asi mám poruchu určitého autistického spektra, ktorá spočíva v tom, že počujem slová trochu inak, ako ich ľudia hovoria a počujem v nich viacej úrovní významov. Preto je pre mňa zložité, na ktorú tú konkrétnu úroveň významu mám odpovedať . V jednej úrovni by som odpovedal, že nemám rád romantiku, pretože vôbec neviem, čo to znamená. (smiech) Potom v ďalšej úrovni sa nazdávam, že otázka sa týka situácií, v ktorých nastáva súlad, tak to milujem. Milujem takéto situácie. Ale nenazval by som ich romantikou, lebo tento výraz vo mne evokuje skôr literárnu predstavu. Ja mám rád takúto ´romantiku´ ráno, na obed a večer, v noci. Na jar, počas leta, na jeseň a v zime. To som naozajstný romantik. (smiech)
Chodíte na rôzne diskusie a rozprávate sa s rôznymi ľuďmi. Ako to vnímate, keď sa cítite nepochopení?
Mne to vôbec nevadí. Naopak, ja som príjemne prekvapený, keď niekto niečo pochopí . (smiech) Ešte dávnejšie sme robili v divadle pokusy. Zahrali sme kúsok predstavenia a potom sme žiadali po divákoch, aby to zrekapitulovali. Už počas prvej scény nastali rozpory a ľudia sa nevedeli dohodnúť, ako to naozaj bolo. Preto si nerobím ilúzie a nemám očakávania.
V súvislosti so ženami sa často spomína sebaláska. Prečo sa ženy nemajú rady podľa vás?
Raz som bol na Sicílii a stretol som tam zvláštnu bytosť. Spýtal som sa jej, kto ste? A ona mi odpovedala, že reprezentant prastarej civilizácie, ktorá nepoužívala zbrane. Tiež som sa ho spýtal, že čo môže za to, že sa to pokazilo? Čo bolo príčinou sporov, vojen a krviprelievania? Nepochopenia mužov a žien? A on povedal, že nepozornosť. To je kľúč k všetkému. Nie preto, že niekto niečo robí, ale preto že niekto niečo nerobí. Je to nevšímavosť. Tým, že sme tak veľmi zameraní na konanie, tak si neuvedomujeme, že vlastne navzájom sa ovplyvňujeme na veľmi subtílnych úrovniach. To, čo sa javí navonok, tak to je smiešne oproti tomu, čo sa deje vo vnútri každého človeka. Preto je sebaláska tak podstatná. V momente, keď som toho schopný a môžem tvoriť k sebe harmonický vzťah, prijať všetko, čo ku mne patrí, tak v tú chvíľu môžem túto energiu pustiť do priestoru a umožniť každému ďalšiemu, aby to praktikoval. Pokiaľ budem do priestoru vypúšťať obmedzujúce a odsudzujúce pocity typu „táto by to nemala robiť, tento si to nemôže dovoliť“, tak sa nepohneme z miesta. Na podvedomej úrovni takto neuróny naozaj pracujú a sú nastavené podobným spôsobom. A toto je to, čo by mal každý v sebe zmeniť a pracovať na sebe.
Text: Milota Mezeiová
