Sú deti naozaj nevychované alebo sme im ukradli detstvo?

Samota, dieťa, smútok, dievčatko, dievča
Thinkstock

Naozaj stačí, keď budeme dokola konštatovať „aké sú tie dnešné deti nevychované?“

Na Facebooku nedávno bežal takýto text:

Gratulujem nám všetkým, ktorí máme okolo 30-40-50 rokov. Podľa dnešných pravidiel a zákazov by sme my, deti narodené v 60-tych, 70-tych a 80-tych rokoch a skôr, nemali šancu prežiť. Naše postieľky boli maľované farbou, ktorá obsahovala olovo. Nemali sme žiadne pre deti bezpečné fľaštičky na medicínu. Žiadne poistky na dvere a okná. Keď sme išli na bicykli alebo kolobežke, nemali sme prilby. Pili sme obyčajnú vodu z hadice a nie z fliaš. Jedli sme chlieb a maslo, pili limonády s cukrom a neboli sme obézni, pretože sme stále lietali niekde vonku. Z jednej fľašky nás obvykle pilo niekoľko a všetci sme to v zdraví prežili. Niekoľko hodín sme sa morili a stavali káry zo starých, nepotrebných vecí, jazdili sme z kopca, len aby sme potom prišli na to, že sme zabudli brzdu. Až po niekoľkých „mäkkých“ pristátiach sme ju namontovali. Skoro ráno sme sa išli von hrať a prišli sme domov, až keď sa vonku rozsvietili lampy. Rodičia si užili pekné nervy, ale mobily neexistovali, takže nebolo kam volať. Nemali sme žiadne Playstation, Nintendo, eller X-box, vlastne ani televízne hry, žiadnych 99 a viac televíznych kanálov, žiadny surround – sound, počítače, chatrooms a internet. Mali sme kamarátov, boli sme vonku a vyhľadali sme si ich. Spadli sme zo stromu, porezali sa, zlomili si ruku, či nohu, vyrazili si zuby, ale nikto kvôli tým úrazom nebol žalovaný. Boli to úrazy a nikto neniesol vinu – len my! Bili sme sa, mali sme modriny, ale naučili sme sa to prehryznúť. Našli sme si hry s tenisákmi, palicami a jedli sme aj trávu(šťaveľ) . Hrali sme vybíjanú, skákali „škôlku“ a cez švihadlo, či „gumu“. Aj keď nás druhí varovali, nikdy sme si nevypichli oko. Posledných 30 rokov bolo explóziou nových nápadov. My sme mali voľnosť, ale aj zodpovednosť – naučili sme sa správať a poradiť si.“

Súhlasím do bodky. Čo z toho majú dnešné deti? Priznám sa, niekedy mi je až do plaču, ako sme dovolili zničiť im detstvo a robíme to bravúrne ďalej. Smutno mi je, ako sme dovolili toto všetko vstúpiť do našich životov nemožným spôsobom. A potom sme zrazu tak veľmi zhrození, čo z tých detí len bude! Aké sú drzé a nevychované! Ako si nevedia nič vážiť!  Odrazu sa ako huby po daždi objavilo nejaké ADHD a ADD. Odrazu je obrovské množstvo hyperaktívnych detí a dospelí to znova vyriešili tým najhorším spôsobom. Vláčia deti po psychológoch, psychiatroch a tí namiesto toho, aby rodičom vysvetlili, čo je to byť rodič, deti začnú kŕmiť antidepresívami a inými utlmujúcimi liekmi. Je to celé zle!!!!!! Prestaňme  hrať túto hru. Je dobré si už konečne uvedomiť, že dieťa vôbec nemusí mať najnovší a najdrahší mobil, a že absolútne sa nič nedeje, ak nemá doma všetky najnovšie výdobytky modernej techniky.

Dajte mu však prečítať nejakú knihu a zistíte, že nevie možno ani poriadne súvisle čítať. O gramatike radšej pomlčím! Nevie pomaly, že Tatry sú niekde na Slovensku, a že tu máme aj nejakú rieku Váh. Už nehovorím o tom, že dieťa nevie, kde sa asi tá rieka približne nachádza. Ako môžeme chcieť, aby si vážilo a ochraňovalo prírodu, zvieratá, keď s ním do prírody nechodíme? Má to dieťa vysvetlené, aké je dôležité, aby boli stromy zdravé a voda čistá? A takto by sa dalo pokračovať ďalej………..Deti sa vedia orientovať na internete, ale v bežnom živote prestávajú byť použiteľné.

Inka Nemezis
O autorke: Mgr. Inka Nemezis sa rozpráva s dušou človeka. V odborných kruhoch sa to nazýva psychoterapia. Svoju prácu vníma ako poslanie. Zaoberá sa etikoterapiou – príčinou zdravotných problémov už 15 rokov. Pracuje s energiami, je majsterka REIKI. Vníma človeka ako celok – duch, duša a telo patria totiž neoddeliteľne k sebe. Je autorkou webových stránok

Že sú bystré? V čom? V tom, čo teraz letí, lebo sa dobre na tom zarába? Ale čo ich duša? Čo ich city a pocity? Čo ich ľudskosť, úcta? Tie dostávajú riadne na frak. A tak tu máme nastupujúcu generáciu, ktorá už 25.tich je závislá na liekoch, pretože sú v permanentnom strese. Derú sa dopredu ako žralok za potravou. Nepozerajú doprava, doľava, vidia iba korisť. Dokedy to vydržia? Čo odovzdajú svojim deťom? A rodičia sú veľakrát sklamaní, pretože tie deti mali všetko a odvďačili sa im nedobrým spôsobom. Naozaj mali všetko? Alebo – možno mali všetko, čo sa materiálnej stránky týka, ale to, čo najviac potrebovali, nedostali do „výbavy“ vôbec alebo len v malom množstve. Preto môžu odovzdať iba to, čo dostali.

Naozaj môžu za to deti?

Ďalšie k téme

Sledujte novinky z Bratislavy na Facebooku, Instagrame alebo ich odoberajte cez e-mail.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom
Sledujte nás na
Google News Bratislavaden.sk