„Dajte prosím môj denník Laure Mae Davis, dievčaťu, ktoré milujem,“ napísal desiatnik Thomas Jones do denníka, ktorý sa jeho prvej láske dostal do rúk až teraz – 70 rokov po jeho smrti.
Desiatnik Thomas Jones mal na sklonku svojho krátkeho života jedno želanie. Pred tým, ako ho v roku 1944 v Južnom Pacifiku zastrelil japonský vojak, Jones napísal: „Dajte prosím môj denník Laure Mae Davis, dievčaťu, ktoré milujem“.
Laura Davis denník do rúk dostala – avšak až minulý mesiac, 70 rokov po tom, ako jej prvá láska zomrela. Natrafila naň vo vitríne vojnového múzea National World War II Museum v New Orleanse a nový objav 90-ročnú starenku dojal k slzám.
„Netušila som, že tu je nejaký denník,“ uviedla Američanka. Do múzea, v ktorom sa momentálne koná výstava pripomínajúca si druhú svetovú vojnu ako i útok na ostrov Peleliu, pri ktorom prišlo o život takmer dvetisíc Američanov, ju prilákala možnosť opäť uvidieť staré fotografie svojej prvej lásky. „Čakala som, že uvidím jeho fotografie ako aj obrázky jeho priateľov, s ktorými slúžil vo vojne, či články o mieste, kde slúžili,“ uviedla Laura.
Pohľad na denník – darček, ktorý Jonesovi dala pred tým, než odišiel na vojnu, ju dojal. Denník bol zaplnený Laurinými fotografiami a zápiskami z vojny. Laura o tom, že sa zachoval a bol určený jej rukám, až do návštevy múzea o desiatky rokov neskôr ani netušila.
Laura a Thomas sa spoznali na strednej škole Winslow High School v roku 1941. „Hral basketbal a ja som bola roztlieskavačka,“ spomína Laura. Chodili spolu počas celej strednej školy a ako pár nechýbali ani na záverečnom plese. Tu Thomas daroval Laure prsteň, zasnúbení však neboli.
Prvý záznam v denníku napísal Thomas približne rok pred tým, ako ho zabili. V úvode píše: „Je to história môjho života a dňoch strávených v americkej armáde … a hlavne je o láske k Laure Mae, ktorou je moje srdce celkom naplnené. Tak ak budete mať príležitosť, tak jej ho prosím vráťte. Je to aj moje posledné želanie.“
Laura, ktorá sa medzičasom vydala a k menu si pripísala priezvisko Burlingame uviedla, že nevie, prečo sa k denníku nikdy nedostala. Robert Hunt, synovec zastreleného vojaka, ktorý múzeu daroval všetky predmety ešte v roku 2001 uviedol, že v hre mohli byť aj obavy zo zničenia Laurinho manželstva. Laura však takúto možnosť odmieta: „Môj manžel a Tommy boli dobrí priatelia, nespôsobilo by to žiadne problémy.“
Keď sa Laura dozvedela, že synovec zbiera spomienkové predmety do múzea, poslala mu niekoľko fotografií a spomínaný prsteň, ktorý si po celé roky nechávala.
Kurátor výstavy Eric Rivet uviedol, že prvýkrát počas svojej práce vo vojenskom múzeu sa mu stalo, že niekto našiel zmienku o sebe v niektorom z vystavených predmetov. Laure dovolil pozrieť si za použitia ochranných rukavíc stránky denníka, neskôr ich dokonca naskenoval a kópie nechal doručiť do jej rúk.
Američanka uviedla, že bola prekvapená, koľkokrát Thomas spomenul ju či listy od nej v denníku. Jeden z posledných zápisov je z decembra 1943, v ktorom 22-ročný vojak spomína, ako vyhral 200 dolárov a ako by, ak by bol doma, „sme s Laurou Mae mali úžasné Vianoce“.
www.dailymail.co.uk
