Dámskajazda.sk vám prináša jeden zo smutných príbehov odoberania detí vo Veľkej Británii. Tento skončil na našu veľkú radosť so šťastným koncom…
Vďaka slovenským médiám sa v roku 2012 začalo konečne hovoriť o nútených adopciách v Anglicku. Tento vlak sa pohol a už sa nedá zastaviť. Aká je teda realita? Po pol roku fungovania Občianskeho združenia „Deti patria rodičom“ máme už na stole 20 prípadov slovenských a českých rodín, ktoré sa stali obeťami miestnej sociálnej služby. Všetkých spája jedno. Mysleli si, že ich sa to netýka.
„Nespala som celú noc. Pozerala som sa na spiaceho manžela s pocitom viny, že ich opúšťam. Váhala som do poslednej sekundy. Ak odídem, nechám tu svojho milovaného syna. Ak zostanem, prídem aj o ďalšie dieťa. V tom zazvonil budík. Vstávaj je čas ísť!“ začína svoj príbeh Michaela, ktorú k úteku dohnala práve sociálna služba vo Veľkej Británii. Na rozmyslenie nemala veľa času. Vedeli sme, že má pár hodín na to, aby mohla legálne opustiť krajinu a zachrániť druhé ešte nenarodené dieťatko zo spárov sociálky. A to ešte pred pár mesiacmi žili s manželom obyčajný, pokojný rodinný život.
Nakreslím si modrinu
Michaela odišla so štvorročným synčekom Dankom do Veľkej Británie za svojim novým priateľom. Novej rodine to fungovalo veľmi dobre a pár čoskoro aj zosobášil. Netrvalo dlho, Michaela otehotnela, a tak sa všetci traja začali tešiť na ďalšieho člena domácnosti. Pokojný rodinný život však narušili udalosti, ktoré sa začali diať, keď Danko začal chodiť do novej školy. Domov chodil smutný a často aj s modrinou na tele. Sťažoval si, že ho spolužiaci bijú. Michaela preto chodila do školy niekoľkokrát do týždňa, aby situáciu riešili. Nakoniec jej v škole povedali nech sa prestane sťažovať lebo vraj na vine je aj tak syn, ktorý bitku vždy vyprovokuje. Tomu nechcela veriť pretože na Slovensku bol vzorným škôlkarom. S manželom ani len netušili, že je to len začiatok niečoho horšieho, o čom sa im ani nesnívalo.
Jedného dňa prišla Michaela po syna ako každý iný deň. Ten tam už však nebol. Miesto neho ju učiteľka vzala do miestnosti kde na ňu čakala pracovníčka sociálnej služby. „Učiteľka objavila vášmu synovi modrinu na chrbáte. Máme podozrenie z týrania dieťaťa. Vášho syna umiestnime do pestúnskej starostlivosti než situáciu dorieši súd,“ počúvala Michaela slová, ktoré ju bodali priamo do srdca. Vysvetlenie, ktoré sa snažila podať sociálnej pracovníčke nestačilo. Dochádzali jej slová a jej myseľ len ťažko začínala precitať do hororovej reality. Už len predstava, že vám niekto vezme dieťa je bolestivá. Ak sa vám to stane v skutočnosti, bolesť je neopísateľná.
Nasledujúce dni a noci boli pre manželov utrpením. Ako sa má ich syn, kde je a kedy ho uvidíme? Naše občianske združenie rodina kontaktovala 10 dní po tejto udalosti. Dosť skoro na to, aby sme mohli rýchlo konať. Po prezretí papierov zo súdu sme neveriacky krútili hlavou. Na posudku od lekára neboli žiadne fotografie modrín. Bol tam však nakreslený panáčik a na ňom zakreslené modriny s popisom približnej farby a veľkosti. Zo skúseností sme vedeli, že s prideleným právnikom je súdne konanie vopred prehraté. Mnoho z nich má totiž so sociálnou službou dobré vzťahy, veď im pomáhajú získavať klientov. Preto sme okamžite zavolali právničke, o ktorej vieme, že hrá na strane poškodených rodín. Sedeli sme všetci v spoločnej miestnosti, keď manželovi Michaely zazvonil telefón. Polícia. Predvolali si ho kvôli údajnému obvineniu z týrania dieťaťa. Podala ho samozrejme sociálna služba. Je až zarážajúce, že tento scenár skoro nikdy nemenia. Z otca urobiť tyrana, z matky nesvojprávnu ženu, ktorá ho tíško poslúcha. Vtedy sme vedeli, že jediná záchrana dieťatka, ktoré spolu čakajú, je útek matky. Skôr než si predvolajú aj ju. V tomto prípade by už nemohla opustiť krajinu.
Vlakové šialenstvo
Odchod z UK bol priam dobrodružnou cestou. Naša pracovníčka Lucia Boddington sa rozhodla Michaelu, ktorá bola vo ôsmom mesiaci tehotenstva, doprevádzať. „Bolo to ako z filmu. Báli sme sa a mysleli sme len na to kedy konečne prekročíme hranice Británie,“ opisuje cestu Lucia. Po príchode do Bruselu si obe oddýchli. Avšak len na chvíľku. Zrazu Lucia zmeravela. Po chvíľke aj Michaela. Za oboma dievčatami totiž stál húf policajtov. „Krvi by ste sa nám nedorezali v tom momente,“ zhodujú sa obe. Chvíľu predtým totiž volal manžel Michaely, že policajti zisťovali, na ktorý vlak presne nastúpila. Našťastie neprezradil a policajti, ktorých mali za chrbtom, boli len obyčajnými cestujúcimi. Pri Rakúsku im zase na kupé zaklopal policajt v civile. Vraj chce vidieť ich pasy. Premeriaval si ich i cestovné doklady a začal sa vyzvedať odkiaľ cestujú. Mysleli si, že na Slovensko už neprídu. Po chvíľke však odišiel. Pri pohľade na svoju mamu v Bratislave Michaela uverila, že je konečne doma. Tešila sa ale jej tvár bola aj tak plná smútku. Vedela, že ten pravý boj ešte len začína. Boj o syna.
Keď sa spoja sily
Medzitým sa vo Veľkej Británii odohrával súd. Právničke sa podarilo vybaviť, aby matka mohla so svojim synom pravidelne komunikovať cez Skype. Vďaka našej pomoci a pomoci slovenského Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže (CIPS), sa nám nakoniec podarilo vyhrať súd. Malý Danko sa vrátil na Slovensko. Momentálne je v detskom domove len päť minút od svojej mamy, ktorá ho chodí denne navštevovať. Všetci pracujú na tom, aby sa dostal opäť do psychickej pohody. Potrvá to dlho ale všetko je už na tej správnej ceste a hlavne v správnej krajine.
Slovenská sociálna služba postupne vyhodnocuje situáciu a rozhoduje o vrátení syna matke. Medzičasom sa rodina rozrástla o dievčatko, ktoré môže byť so svojou mamou len vďaka nočnému vlakovému úteku z Ostrovov.
Tento príbeh sa skončil dobre. Ako sa budú vyvíjať tie ostatné, možno bude závisieť aj od vás.
Aj keď tento príbeh znie neuveriteľne, je len jeden z mnohých. Bez špičkového právnika na svojej strane, rýchleho jednania a pomoci Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, je boj často beznádejný. Najsmutnejšie je, že sa všetko – pod vyhrážkou sociálnej služby a súdov – deje v úplnej tajnosti. Postaviť sa tomu môže sila davu, teda rodičia, ktorým to nie je jedno aj keď ich sa to zatiaľ netýka. A samozrejme sponzori, vďaka ktorým by bolo možné zabezpečiť dobrých právnikov a presun rodín do ich vlasti.
Podarilo sa nám zatiaľ zachrániť 16 detí, desiatky ešte potrebujú a budú potrebovať pomoc.
