Nikdy som neverila tomu, že sa môže náš vzťah skomplikovať natoľko, že budem nútená navštíviť manželskú poradňu. Ani tomu, že sa môj život zvrtne úplne iným smerom.
Mala som harmonický vzťah s manželom, ktorý bol voči mne obetavý, milujúci, vášnivý, neskutočný milenec, skvelý poslucháč, jednoducho partner na pohľadanie. Nikdy som ani neuvažovala, že by som chcela niekoho iného. Ani som mnohé návrhy nebrala v úvahu a s úsmevom som ich odmietala. Ešte aj s partnerom sme sa smiali na niektorých návrhoch, ktoré dostával od kolegýň v práci (napriek tomu, že bol ženatý) a ja som mala tiež tieto ponuky od kolegov.
Až jedného dňa….
Chceli sme si zveľadiť svoj domček a cez dovolenku som si našla brigádu v zahraničí. Boli to sezónne práce, ktoré som doteraz odmietala. Zhasnutá z práce a celodennej miestnosti 2×2 metre som bola v celku rada, že môžem byť celý deň na čerstvom vzduchu. Trocha to pomohlo aj mojej kondícii, oddýchla si aj myseľ. Úmorná práca od rána do večera s obednou prestávkou mi vyhovovali. Po týždni som bola taká vyčerpaná, že som spala každú možnú chvíľku.
Večer, keď som čakala na sprchu (neskutočne dlhá rada), opretá o veraje dverí som spozorovala mladého muža. Svetlé vlnité vlasy, zafírové zelené oči, pery sťa by ich maľoval Da Vinci. Moje srdce sa rozbúšilo v rytme jeho dychu. Lámavou slovenčinou povedal niekoľko viet. Jeho „Ahoj“ vo mne rozprúdilo všetky krvinky, ktoré putovali v každej bunke tela. Zamilovala som sa na prvý pohľad. Moje vnútro kričalo prestaň, ale srdce si diktovalo vlastnú cestu. To viedlo k nezvratnej pohrome.
Lámavou nemčinou som sa dozvedela o ňom všetko, koľko ma rokov, kde býva, jeho rodina, jeho prvá láska, prvý sex, ešte aj rodinnú anamnézu sme spolu prebrali. I keď som každý večer telefonovala s mojím manželom, napriek tomu som sa viac zamotávala do siete, ktorú som si na seba sama uplietla. Zamilovala som sa do tohto cudzinca. A čo horšie, bolo to obojstranné.
Brigáda trvala dva mesiace. Po troch týždňoch odmietania a sebapresviedčania som podľahla jeho kúzlu. Doslova som ho zviedla. Vedel o mne všetko, aj to že som vydatá. Bol taký zamilovaný, že sám porušil pravidlo „ruky preč od vydatej ženy“. Nemyslela som na dôsledky. Dávali sme si pozor. Aspoň sme si to obaja mysleli.
Večerné telefonáty s manželom boli dlhé. On bol pri nich a so smútkom v očiach ich počúval. Našťastie nerozumel. Keď som skončila, dokazoval mi všemožnými spôsobmi, ako ma miluje. A ja, nebola som na tom o nič lepšie. Zamilovala som sa po uši. Ale napriek všetkému nadovšetko som milovala aj manžela. Sama som tomu nechápala. Keby len bola bigamia na Slovensku dovolená….
Brigáda sa skončila. Rozlúčka bola bolestná. Srdce mi trhalo na kusy. Vedomie toho , že ho viac neuvidím, ma zabíjalo. Z rozrušenia mi prišlo zle. Posledný bozk, posledné objatie, posledné zbohom…
Pri manželovi som sa cítila rozpačito. Videl na mne, že sa niečo stalo, ale viac sa nepýtal. Miloval ma viac ako predtým. O mesiac som mu oznámila radostnú správu. Čakáme dieťatko.
Sled udalostí, ktorý nasledoval, by som ani v najhoršom sne nečakala. So slzami v očiach mi doniesol papier od lekára: „Prečo si to urobila?“ Sprvoti som nechápala čo. Len dovtedy, kým som si neprečítala lekársku správu. Môj muž bol neplodný. Ochorenie z detstva malo neblahé následky. On sám tomu nechcel veriť. ….
Som v šiestom mesiaci. Zmenilo sa toho veľa. Sedela som pred zatvorenými dverami, keď chcel odísť. Zbalené kufre vyhodil z druhého poschodia. Presviedčal ma celú noc, nech idem z dverí preč. Všetko som mu vyrozprávala. Plakal on, plakala som ja. Prosila som o odpustenie, o zhovievavosť a trpezlivosť. Po dlhých hodinách odišiel. Plakala som celý deň. Kvôli manželovi, milencovi a nenarodenému dieťatku. Zmierená s tým, že ostanem sama. Stal sa však zázrak.
Manžel mi priniesol kyticu ruží. Bruško sa už črtalo spod tehotenských šiat. „Vieš, čo to bude? Dúfam, že dievčatko,“ spýtal sa ma. Môj úsmev ho v jeho intuícii usvedčil. Zároveň posmutnel. „Chcem sa s tebou rozlúčiť. Mám rakovinu. Dávajú mi dva mesiace života. Ale neostaneš sama,“ povedal tichým hlasom. Vtedy som však nechápala, čo tým myslel.
Najhoršie boli dni, keď už ani nezaberali lieky. Vysoké dávky spôsobili halucinácie. Dcérka sa narodila doma v jeho prítomnosti. Pôrod bol rýchly, takže nestihla prísť ani záchranka. Ako by to nestačilo, niekto zvonil pri dverách. Manžel s bolesťami otvoril dvere, kde stál môj milenec z brigády. Spolu ma odrodili. Bolo to náročné, ale zvládli to. Ako sa narodila malá, tak vydýchol môj muž naposledy. Zradilo ho srdiečko. Teraz už lámavou slovenčinou mi otec dieťaťa vysvetlil, ako ma našiel. Bol to posledný nezištný čin môjho manžela….
Ďakujem drahý…
