„Buďme hrdí nielen na naše národné dejiny, ale i na lokálne, miestne príbehy, na naše zvyky a tradície,“ odkazuje spoluautorka knihy V Choči je i naisto čosi Katarína Nádaská. O čom bude? Dámska jazda zistila za vás.
Kto sme a odkiaľ pochádzame? Ako žili naši predkovia? Tieto a iné zaujímavosti zo slovenskej histórie sa rozhodla prerozprávať ústami našich predkov, čiže prostredníctvom povestí a príbehov, významná slovenská etnologička a historička Katarína Nádaská spolu s klasikom slovenskej etnografie Jánom Michálekom v knihe V Choči je naisto čosi.
O čom je vaša kniha a pre koho je určená?
Knižka je určená pre rodinné čítanie – rodičov a detí, prípadne starých rodičov a vnukov, rovnako ako aj pre všetkých zvedavcov, ktorých zaujímajú slovenské dejiny podané očami našich predkov.
Kniha má viacero častí – venuje sa miestnym povestiam, ktoré hovoria o vzniku riek, pohorí, či niektorých miest a obcí. Ďalšia časť je venovaná historickým postavám panovníkom, ktorí sa zapísali svojou vládou do sŕdc ľudí a napokon sú to historické udalosti, ktoré zarezonovali v našich dejinách. Zaujímavosťou knihy je, že ku každému odbornému textu sme vždy pridali opis danej udalosti od ľudí, tak ako sa oná udalosť zachovala v ústnej tradícii Slovákov.
Etnologička Katarína Nádaská: Na hroboch sa tancovali bojové tance, aby zastrašili démonov
Ktoré mesto alebo dedina vznikla za najneuveriteľnejších okolností?
Mne sa veľmi páči rozprávanie o tom, ako vznikla Detva. Hovorí sa, že v hustých lesoch, ktoré vtedy ešte k Očovej patrili, usadili sa drevorubači. Rúbali drevo pre pánov. Sprvu boli len dvaja a ich domčeky menovali spočiatku „Kdedwa“, akoby „miesto dvoch“. Po čase sa počet lesných robotníkov zväčšil, mnoho prisťahovaných drevorubačov si postavilo domy, ktoré sa zliali do jednej dedinky. Tá sa rozrástla do tej veľkosti a šírky, aká je dnes. Panstvo toto zveľadenie dedinky podporovalo. Keď zakladali obec v horách a grófka sa po čase spýtala paliera, či už veľa domov postavili, odpovedal jej: „Veru nie veľa, len tak de jeden, de dva.“ Z toho – zo slova „dedva“ – vzniklo pomenovanie Detva.
Ktorý panovník patril k našim najobľúbenejším?
Medzi panovníkmi má jednoznačnú popularitu kráľ Matej Korvín. O ňom si ľudia stále rozprávajú, o jeho múdrosti, spravodlivosti. Mnohé príbehy majú žartovný ráz. Tu je jeden príbeh o ňom.
Kráľ Matej na krstinách
Matej kráľ bol na poľovačke so svojou družinou. Zablúdil a večer sa akosi dostal do dediny Šumiac. Bolo to už hodne neskoro a dlho nemohol nájsť dom, v ktorom by sa svietilo. Keď ho našiel, vošiel dnu a boli v ňom práve krstiny. Ženy sa tam dobre zabávali, jedli a popíjali. Dobre pohostili aj pocestného. Potom ho vzali medzi seba do tanca, lebo pri krstinách chlapi nebývajú, a keď chlap príde, musí sa podrobiť ženám.
Aké najčudesnejšie zvyky, tradície mali naši predkovia?
Medzi veľmi staré zvyky patril pohlavný styk na poli, na jar na prvej brázde – symbolika plodnosti zeme a dobrej úrody. Mužský falus symbolizoval silu a ženská vagína zasa plodnosť. Tieto symboly sa prenášali aj na zem a úrodu – falus bol pluh a vagína zem – pluh orie zem, a bude dobrá úroda. Súviselo to s roľníckym rokom.
Nakoniec nielen tento zvyk, ale aj všetky tradície, či príbehy ako vznikali dediny, mestá, osady, kopanice, ale aj príbehy o riekach, jazerách, studničkách, skrytých pokladoch či významných osobnostiach, to všetko sú námety, ktoré aj v súčasnosti vyvolávajú záujem ľudí a dodnes vzrušujú svojím podaním – čiže buďme hrdí nielen na naše národné dejiny, ale i na lokálne, miestne príbehy, na naše zvyky a tradície, ktoré sú vždy trošku rozdielne v každom regióne Slovenska.
Zhovárala sa Milota Mezeiová
