Slovenská herečka mala podľa vlastných slov ako dieťa veľmi vyvinutú fantáziu. Vraj psychológ by sa asi čudoval.
Keď bola Petra Polnišová malá, zvykla si predstavovať, že má len niekoľkocentimetrovú kamarátku, o ktorú sa stará a ktorá s ňou všade chodí.
„Neviem, čo by na to povedal psychológ, ale ja som mala ako dieťa veľmi bujarú fantáziu, mala som napríklad takú malú vymyslenú kamošku, o ktorú som sa starala. Mala len niekoľko centimetrov a chodila všade so mnou a ja som si tak predstavovala, že sa kamarátime,“ prezradila v rozhovore pre agentúru SITA.
„Pritom som nebola osamelé dieťa, vyrastala som vo viacpočetnej rodine, no vymýšľať a predstavovať si takéto veci bolo pre mňa absolútne prirodzené. Myslím, že to tak má každé dieťa a beriem to aj u mojich synov. Podľa mňa je to cenný vklad do života, takže sa to v nich snažím podporovať. Fantázia je podľa mňa tá najvzácnejšia vec. Je úžasné, keď môžete vo svojej mysli naozaj čokoľvek a kdekoľvek,“ poznamenala sympatická tmavovláska, ktorá sa dodnes rada vracia k rozprávkam a vymysleným príbehom.
„Ako dieťa som vyrastala na Nekonečnom príbehu a E.T.-im a s mojimi deťmi tiež pozerám rozprávky a čítame si rôzne fantazijné knižky. Dospelí kontakt s týmto strácajú. Aby bol človek pripravený do života, musí byť praktický. Ja mám naopak túto fantasy sféru stále strašne rada a rozprávať sa s deťmi o takýchto veciach pre mňa je, akokoľvek pateticky to znie, veľmi obohacujúce. Pre dieťa je ten vymyslený svet úplne prirodzený, predstavujú si, čo všetko sa môže diať na nejakej planéte, veria v nadprirodzené bytosti… Ja sa živím prácou, ktorá si vyžaduje nejakú invenciu, ale čo dávajú moje deti, na to sa ani zďaleka nechytám, to sú večné úvahy,“ zasmiala sa herečka, ktorá so svojimi synmi často rozoberá aj otázky existencie a života. „Už keď mal môj mladší syn štyri alebo päť rokov, riešil, či sa ešte narodíme, ako to, že vlastne žijeme a prečo žijeme… Deti tieto témy spracúvajú úplne inak ako my. My sme zároveň iná generácia, sme takí exaktnejší. Dnešné deti sú v týchto otázkach otvorenejšie. Asi je to aj tým, že majú internet a Google a chodia už do školy a do škôlky s iným informačným základom, aký sme mali my, čo sa odzrkadľuje aj v otázkach viery. Keď som bola malá ja, ľudia často hovorili, že ‘Takto to je a inak to byť nemôže, lebo tak to mala moja babka a moja mama a tak to mám aj ja…‘ Naše deti sú, naopak, otvorené už všetkému, aspoň zo svojej skúsenosti mám taký pocit,“ podotkla Polnišová. „Myslím, že to je veľký poklad a treba im to nechať a tú otvorenosť v nich podporovať,“ dodala.
