BRATISLAVA 28. novembra (DámskaJazda.sk) – S čerstvou nádielkou romantiky v príbehu o tom, že láska má veľa podôb, ale nakoniec si každého nájde, prichádza do kín nová vianočná romantická komédia ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK. Film, ktorý sa nakrúcal v zimnom prostredí Vysokých Tatier, sleduje príbehy štyroch priateliek (Táňa Pauhofová, Gabriela Marcinková, Zuzana Norisová a Antónia Lišková), ktoré sa nachádzajú v rôznych životných situáciách. Hviezdne herecké obsadenie ženských postáv dopĺňa Emília Vášáryová a rovnako výnimočná zostava hercov ako Ján Koleník, Tomáš Maštalír, Marek Majeský, Jiří Bartoška či Jakub Prachař.
ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK prináša príbeh plný zvratov, emócií, komických a romantických situácií. Nielen o nich viac v rozhovore porozprávali scenáristka a producentka Adriana Kronerová a režisér Jakub Kroner.
Ako vznikol prvotný nápad nakrútiť ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK?
A.K.: Nápad nakrútiť vianočnú romantickú komédiu vznikol asi pred siedmimi rokmi, ale až minulý rok to nejako všetko do seba zapadlo a výsledný scenár potom vznikol pomerne rýchlo, v priebehu asi štyroch mesiacov. Veľmi inšpiratívne pre mňa bolo, že asi v strede písania som strávila dva týždne na Štrbskom plese, kde sa veľká časť filmu odohráva a mohla som situácie „šiť na mieru“ konkrétnych prostredí. Zároveň som mohla pozorovať atmosféru. Tak som napríklad zistila, že v Tatrách je znova viac maďarských ako ruských turistov, a tak napríklad vznikla aj „maďarská rodinka“, do ktorej sa nám nakoniec podarilo obsadiť skvelých maďarských hercov, Alexandru Borbély a Ervína Nagya. Nie sú to rozsahom veľké úlohy, ale oni dvaja svojím hereckým vkladom priniesli do filmu neskutočný drive.
Jakub, vy ste sa režisérsky podieľali na niekoľkých projektoch, ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK je však vaša prvá romantická komédia. V čom to bolo iné a čo bolo pre vás pri jej režírovaní najväčšou výzvou?
J. K.: Najväčšou výzvou bol pre mňa samotný žáner romantickej komédie. Mám rád staré české filmy s Oldřichom Novým alebo filmy ako Niekto to rád horúce Billyho Wildera, ale aj súčasných režisérov Richarda Curtisa (Láska nebeská), Nancy Meyersovú (Lepšie neskoro ako nikdy) či Glenna Ficarra (Crazy Stupid Love), chodím aj na také filmy do kina. Pre mňa ako režiséra nakrútiť romantickú komédiu pre ženy znamenalo sústrediť sa na úplne iné veci ako som bol zvyknutý pri svojich predchádzajúcich filmoch. Každý filmový žáner má nejaké pravidlá, ktorým je treba porozumieť. Venoval som sa viac kostýmom, lokáciám, výprave, hudbe. Pri tomto projekte som mohol stráviť mesiac súvislého nakrúcania v Tatrách, čo bola veľmi príjemná zmena oproti iným nakrúcaniam. Dokonca tam za mnou prišiel strihač aj s celou strižňou. Vo voľných dňoch, keď sa nenakrúcalo, sme mohli strihať scény z filmu a rovno vidieť výsledný výstup. Pre mňa ako muža stráviť skoro rok v ženskom prostredí a pozrieť sa na svet trochu zo ženského uhla pohľadu bolo určite veľmi zábavné a inšpirujúce.
Hlavnou témou je láska a partnerské vzťahy, ktoré sú v reálnom živote často komplikované. Väčšina filmov ich však zobrazuje často až rozprávkovo, napriek tomu, že realita je iná. Ako ste sa s touto témou popasovali vy?
A. K.: Film ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK je romantická komédia a tento žáner má svoje presné pravidlá už od tridsiatych rokov, kedy vznikol a prežíval obrovský boom nielen v Amerike, kde sa vtedy ešte za komédie dávali Oscary, ale napríklad aj v Československu, kde v tomto období vznikli dnes už legendárne filmy môjho obľúbeného Martina Friča, ktoré doteraz všetci poznáme. A súčasťou tohto žánru je práve tá „rozprávkovosť“, ale aj humor a nadhľad. Výsledkom by mala byť taká čistá, esenciálna radosť a dobrý pocit. Práve preto sa tieto filmy často spájajú so sviatočným obdobím ako sú Vianoce.
Do filmu sa vám podarilo obsadiť hviezdy veľkého formátu, podľa čoho ste sa rozhodovali?
A. K.: Ako scenáristka som jednotlivé postavy už väčšinou priamo písala na konkrétnych hercov. Ako producentka som si ani nechcela predstavovať alternatíve riešenie, keby to s obsadením týchto hercov nevyšlo, ale našťastie všetko vyšlo, čo bol taký malý zázrak, lebo herci nielenže súhlasili, ale mali aj v danom termíne čas. Aj keď zladiť ich pracovné povinnosti tak, aby sa všetci stretli na pľaci v ten istý deň a ešte k tomu v Tatrách, naozaj nebolo jednoduché. Keď sme ich potom s režisérom videli spolu v priestore, hovorili sme si, že nakrúcame naše Ocean’s Eleven (Dannyho jedenástka), lebo tam tiež bola taká vysoká koncentrácia hereckých hviezd na meter štvorcový.
Hlavné hrdinky vo filme stvárnili Táňa Pauhofová, Antónia Lišková, Gabriela Marcinková, Zuzana Norisová a Emília Vášáryová. Ako ste vnímali spôsob, akým pracovali pred kamerou?
J. K.: S Táňou, Antóniou, Gabikou aj Zuzkou som mal možnosť pracovať na televíznom seriáli Milenky, ktorý sme nakrúcali skoro pol roka. Pre mňa je to tá najlepšia kombinácia, akú sme mohli dať dokopy pred kamerou. Každá z nich je výnimočná osobnosť a vynikajúca herečka. Vznikla medzi nimi chémia, ktorá funguje nielen pred kamerou. Bol to aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sme sa rozhodli takto obsadiť aj náš film. Som veľmi rád, že sa nám podarilo k nim pridať aj pani Vášáryovú, pre mňa to bol splnený sen. Vždy som chcel spolupracovať s hercami z našej legendárnej generácie a vážim si, že pri tomto filme sa mi to splnilo. Bola to pre mňa určite jedna z najkrajších pracovných skúseností. Ich práca pred kamerou je pre mňa definíciou profesionality a talentu, zároveň každá z nich má v sebe obrovskú pokoru, čo mi je nesmierne sympatické.
Hudbu k filmu napísal Marián Čekovský. Kde vznikol nápad osloviť práve jeho?
A. K.: S Čekym spolupracujeme už skoro 10 rokov. Vo filme Lóve sme mali iba jednu jeho pesničku, ale pre Lokalfilmis už robil celú veľkú orchestrálnu komponovanú hudbu s výbornými muzikálovými číslami, takže naša spolupráca už má svoju históriu. Sme s ním naladení „na rovnakú vlnu“ a bolo naozaj úžasné sledovať ho pri práci na tomto filme, lebo veľkú časť hudby komponoval priamo u nás v štúdiu, kde sme mu premietali jednotlivé scény. Hudba je v žánri romantickej komédie veľmi dôležitá a má svoje presné pravidlá. Tým, že na Slovensku tento žáner nemá svoju tradíciu, to bola svojím spôsobom priekopnícka cesta, ktorú si museli spolu s režisérom prejsť, ale podľa mňa výsledok naozaj stojí za to.
Nakrúcali ste vo Vysokých Tatrách, kde počasie dokáže byť niekedy nevyspytateľné. Ovplyvnilo to spôsob, akým ste riešili interiéry a exteriéry?
J. K.: Bolo to dosť náročné. Musím priznať, že sme mali veľké šťastie na počasie, ale je pravda, že v Tatrách sa mení počasie každú polhodinu. Museli sme konzultovať s meteorologickou stanicou, niekedy naozaj každých pätnásť minút. Stávalo sa, že sme museli nakrúcať iné scény ako tie, ktoré boli naplánované, dokonca sa presúvali celé obrazy na iné nakrúcacie dni kvôli počasiu. Niektoré scény sme museli aj dvakrát odložiť na iný deň, lebo prišla hmla, silné sneženie a nebolo možné dokončiť scénu. V interiéroch to nebolo oveľa ľahšie, keďže sme nakrúcali v plnej prevádzke hotela, ktorej sme sa museli prispôsobovať. Nakrúcali sme preto často neskoro v noci, alebo skoro ráno. Myslím, že naša dôkladná príprava jednotlivých scén pred nakrúcaním bola kľúčová na to, aby sme zvládli flexibilne meniť nakrúcací plán podľa počasia a efektívne nakrúcať jednotlivé scény. Nakrúcanie v takých podmienkach je vždy o kompromisoch a prioritách, ale ako som spomínal, prialo nám šťastie, z čoho mám radosť. Verím, že to bude na výsledku vidieť.
Spomeniete si na nejaký vtipný moment z nakrúcania, prípadne na nejakú situáciu či scénu, ktorá nemohla byť zrealizovaná?
J. K.: Ťažká na zrealizovanie bola scéna s medveďom. Potrebovali sme pekné počasie bez sneženia, práve v ten deň však silno snežilo a bola hmla. Mali sme asi polhodinu v relatívne dobrom počasí na nakrútenie medveďa, ktorý nikdy v živote nevidel sneh. Povedali nám, že buď sa mu to bude páčiť, a už ho nedostaneme preč, alebo naopak, sa mu to nebude páčiť a budeme mať iba jeden pokus. Medveď sa volal Hugo a bol to český medveď, ktorý nakrútil už zopár filmov a seriálov, našťastie sa mu u nás páčilo. Vtipné bolo, že keď sme chceli, aby sa postavil na zadné nohy, povedali nám, že na to je príliš tučný a že by sa musel pridržiavať nejakého stromu, keby mal stáť. Celkovo bolo okolo neho toľko obmedzení a požiadaviek, že vo filme s toľkými hereckými hviezdami by mi nikdy nenapadlo, že jediný, kto bude mať nejaké herecké maniere, bude práve medveď.
Pri romantických komédiách to už tak chodí, že ľudia väčšinou tušia, ako film skončí. Môžeme očakávať aj nejaké nečakané zvraty?
A. K.: Pri romantickej komédii vždy vieme, ako to dopadne, ale dôležitých je tých 90 minút zábavy a emócií medzi tým. Práve preto pozeráme potom tieto filmy stále dookola a neprekáža nám, že už vlastne všetko vieme.
Akú spomienku z tohto nakrúcania si ako režisér odnášate navždy?
J. K.: Asi prvá mi napadne jedna scéna, ktorú sme nakrúcali skoro ráno na Popradskom plese, kde sme chceli zachytiť východ slnka. Museli sme vyšliapavať cestičku pre herečky do stredu plesa a do toho vychádzali prvé slnečné lúče spoza kopcov, bolo to veľmi magické. Zároveň som musel ležať priamo na zamrznutom Popradskom plese (aby som nebol v zábere), o piatej ráno, v silnom mraze. Ale aj tak je to príjemná spomienka, ktorú si však už asi znovu nezopakujem.
A na záver, pre koho je film určený a aké je jeho hlavné posolstvo?
A. K.: Film je cielený hlavne na ženy, ale nielen na ne. Robili sme ho tak, aby si ho chceli pozrieť spolu kamarátky, matka s dcérou alebo vnučkou, ale aj ženy so svojimi partnermi a aby z toho mali dobrý pocit všetci zúčastnení. Je to také malé zastavenie sa v dnešnom vystresovanom svete plnom negatívnych informácií a pripomenutie si toho, že v živote existujú aj pekné veci a že aj dospelý človek by si mal niekedy dovoliť čistú radosť. Inak sa svet naozaj zblázni.
Romantická komédia Šťastný nový rok bude mať slovenskú premiéru 5. decembra.
Inzercia
