Herečka Karin Haydu je známa svojou veľkou láskou k rodine, na ktorú nedá nikdy dopustiť. Doteraz však príliš informácií z rodinného kruhu na verejnosť nepreniklo. Tentokrát však s nami Karin zaspomínala na zážitky zo svojho detstva, ktoré spisuje jej mama pre vnúčatá a ďalšie generácie.
Karin, kde máte svoje korene? Odkiaľ pochádzajú vaši rodičia a prarodičia?
Narodila som sa aj žijem v Bratislave, rovnako ako aj moji rodičia a prarodičia z maminej strany, ktorí boli klasickí Prešporáci. Obaja rozprávali plynule po nemecky aj po maďarsky a samozrejme po slovensky. A to isté aj moja mamina, od narodenia s ňou rozprávali duálne, teda po maďarsky a nemecky, a až v škôlke sa naučila po slovensky. Otcovi rodičia sa narodili vo Viedni a neskôr obaja žili v našom hlavnom meste. Tu sa narodil aj môj otec a neskôr od piatich rokov veku žil šesť rokov v Ostrave. Teda väčšiu časť tried zo základnej školy absolvoval v češtine a dodnes používa veľa českých výrazov. Dokonca už ako dospelý bol dva roky na vojenskej službe v Prahe, kde sa počas vychádzky na Karlovom moste stretol s velikánom českej kinematografie – Janom Werichom, ktorý mu ukázal kde býva na Kampe a podpísal sa otcovi na lístok od električky. Dodnes ho má odložený.
Čo sa vám vybaví, keď si zaspomínate na svojich prarodičov? Ako ste trávili chvíle s prarodičmi, keď ste boli ešte dieťa?
Bohužiaľ som sa nedožila ani jedného dedka. Obaja zomreli ešte pred mojím narodením. Dokonca mamin otec zomrel len mesiac predtým, ako som prišla na svet. Takže o mne vedel a prihováral sa mi cez bruško svojej dcéry. Moja mama o ňom hovorí, že to bol najlepší otec na svete. Veľmi mi je ľúto, že som svojich dedkov nepoznala. O to viac ma to mrzí, keď vidím, aký pekný vzťah má so svojimi starými rodičmi moja dcéra Vaneska. Otcova mamina zomrela, keď som mala rok, takže si ju pripomínam len prostredníctvom fotografií. Jedinú zo starých rodičov som si užila moju Omamu (tak som ju volala) – maminu mamu. Tá ma opatrovala, keď bolo treba, k nej som chodievala na prázdniny, ona ma veľa vecí naučila, ako piecť, štrikovať, háčkovať… Bola to tá najlepšia Omama, akú som si mohla priať. V mladosti spievala operety a v kostole hrávala na organe. Vravia, že som talent zdedila po nej. Vždy som jej recitovala a spievala. Tešila sa z mojich úspechov, hlavne keď ma prijali na herectvo na Bratislavské Konzervatórium. Necelý rok na to som už účinkovala v mojom prvom predstavení v divadle Nová scéna, ktorého sa žiaľ nedožila. Zomrela týždeň pred mojou premiérou, vtedy som mala šestnásť rokov. Bola to moja najsmutnejšia premiéra.
Spomeniete si na nejaké príhody so svojou babičkou, mamou, alebo otcom, ktoré ste zažili ako malá?
Vyrastala som v úplnej a milujúcej rodine a mala som krásne detstvo. Keďže som vyrastala na sídlisku plnom detí v mojom veku, stále sme behali po vonku, bicyklovali sme sa, hrávali rôzne hry a navštevovali sa po detských izbičkách. Aj napriek tomu, že bol socializmus a nemali sme všetkého dostatok ako dnes, mám pocit, že nám nič nechýbalo. Žili sme menej komerčný, menej konzumný a pomalší život. Tým, že skoro všetci sme mali všetko rovnaké, ak sa chcel niekto odlíšiť, musel byť šikovnejší a kreatívnejší.
Nedávno som zaobstarala mojej mame knihu „Babička, rozprávaj“ od českej autorky Moniky Kopřivovej. Mamina priamo do tej knihy zapisuje spomienky na jej rodičov, teda moju babku a dedka, a rôzne iné zážitky keď som bola ešte malá. Napríklad tam spomína, ako som si veľa vecí sama vyrobila, ušila či uštrikovala. A práve k týmto ručným prácam ma priviedla moja Omama. Pripomenula mi ako mi raz Omama pomáhala vyrobiť na maškarný večierok masku čerta. Rožky mi vyrobila z tampónov, ktoré obháčkovala červenou bavlnkou a uchytila gumičkou.
Alebo ako som sa okolo Omamy zvykla motať keď vypekala a pomáhala som jej. Naši mi toho v kuchyni moc nedovolili, maximálne umyť a utrieť riad a vyniesť smeti. Raz, keď som mala desať rokov, som ušla zo školskej družiny a podľa Omaminho receptu som upiekla moju prvú bábovku. Keď sa rodičia vrátili z práce, mamina zavolala Omame a ďakovala jej, že nám napiekla. Keď vysvitlo, že ona u nás nebola, priznala som sa odvtedy som mohla vypekať aj ja.
Asi najviac som sa nasmiala, keď som si v knižke prečítala príbeh, na ktorý som už skoro aj zabudla. Keď som mala asi štyri roky, bola som s rodičmi na kúpalisku a veľmi sa mi páčilo keď v miestnom rozhlase vyhlasovali mená detí, ktoré sa stratili. Aj ja som chcela počuť svoje meno a tak som sa nebadane vytratila z deky a zahrala som sa na „stratenú“. Keď už konečne zaznelo aj moje meno v rozhlase, chcela som sa spokojne vrátiť naspäť na deku, ale keďže ma strážili kým si po mňa niekto nepríde, vymyslela som si, že potrebujem ísť na toaletu. Ušla som im a keď si tam po mňa prišli rodičia a zistili, že aj im som sa stratila, v panike ma hľadali po celom kúpalisku. Našli ma na našej deke a keď sa ma opýtali kde som bola, odpovedala som: „Bola som sa dať vyhlásiť!“
Odmalička som rodičom, ale aj naším návštevám hrávala rôzne scénky, či už vymyslené, alebo inšpirované rozprávkami. Všetci sa na tom zabávali a dodnes na to spomínajú.
Rozprávala vám babička, alebo vaša mama nejaké svoje zážitky, alebo zaujímavosti o sebe či o rodine? Aké zaujímavé okamžiky, alebo udalosti prežili vaši prarodičia, alebo rodičia? Aké ďalšie spomienky na vašu rodinu ste s mamou v knihe zachytili?–
Mám rada chvíle keď sa s rodičmi rozprávame o starých rodičoch a spomíname na rôzne príhody, ktoré moji rodičia zažili so svojimi rodičmi. Jedna z tých silnejších spomienok, ktorú moja mamina zapísala do knihy bola, keď v šesťdesiatom ôsmom roku prišli na Slovensko Rusi. Moja mama bola vtedy ešte žiačka na základnej škole a keďže sa v tej dobe učila na školách ruština, mama vyliezla na jeden z tankov, ktorý stál blízko ich školy a rozprávala sa s ruským vojakom. Keď ju tam našla mama, dostala od nej prvú a poslednú facku v živote.
Mamina v knihe zachytila aj niekoľko príbehov zo života môjho otca aj z jeho detstva. Napríklad ako v roku 1959 im otec kúpil televízor značky Mánes a celá bytovka sa k nim napchala do obývačky sledovať priamy prenos hokejového zápasu. Zrazu nastal skrat a televízor začal horieť. Moja babka pohotovo vzala vedro vody a vyliala ho na televízor. Vyhodilo poistky v celom paneláku.
Otec vyrastal v Ostrave, pretože jeho otec bol baník a mal tam prácu. Otec je z troch súrodencov a dodnes sa intenzívne stretávame s jeho rodinou. Vždy sa na tieto stretnutia nesmierne teším, pretože sa spolu veľa nasmejeme, keď spomíname na rôzne príhody.
Príbehy z rodinnej histórie sú pre mňa veľmi dôležité a som rada, že ich mamina zapisuje do knihy od Moniky Kopřivovej, aby tak zostali zaznamenané a zachované aj pre moju dcérku, prípadne aj pre ďalšie generácie.
Som presvedčená, že táto kniha bude v každej domácnosti, do ktorej sa dostane, vzácnou rodinnou kronikou.
