S uplakaným počasím na prelome októbra a novembra, je v súlade spomínanie na blízkych ľudí, čo nám zomreli, a príležitosť na to dáva sviatok Dušičiek, podľa cirkevného kalendára sviatok Pamiatky všetkých verných zosnulých 2. novembra.
Úcta k mŕtvym predkom je jeden z najstarších prejavov duchovného života človeka. Starí Slovania verili, že telo a duša, ktoré tvorili počas života jeden celok, sa po smrti oddelia, telo je pochované a duša z neho odletí do záhrobnej ríše. Pri skone odchádza ústami pri poslednom výdychu človeka. Duša môže vziať na seba rôzne podoby, napríklad holubice, slávika, lastovičky, krkavca, motýľa, ba dokonca aj podobu hada. Aby duša mohla vyletieť, otváralo sa okno. Ľudia si predstavovali, že duša mŕtveho zostáva určitý čas medzi živými – pohybuje sa na tých miestach, kde zosnulý za života najradšej býval. Preto sa preňho pripravovalo jedlo a posteľ na spanie, nechávala sa horieť svieca. Obdobie lúčenia sa s týmto svetom mohlo trvať 40 dní, šesť týždňov, a až po tomto období odlieta duša do záhrobia. Mŕtveho oplakávali nielen príbuzní, ale aj ženy nazývané plačky.
Pohreby sa končili hostinou, ktorá sa dnes nazýva kar, Slovania ju nazývali tryzna, strava. Kar sa konával v minulosti priamo na hrobe, kde si pozostalí pripili medovinou a hrali sa tam bojové tance v maskách, ktoré mali odstrašiť démonov škodiacich zosnulému i živým. Na mŕtveho sa spomínalo na tretí, deviaty, dvadsiaty a štyridsiaty deň po pohrebe, ďalej po pol roku odo dňa smrti a na výročie smrti. Ak zomrel slobodný mládenec, alebo dievča pochovávali ich v svadobnom rúchu, dievča malo na hlave venček, v pohrebnom sprievode boli družičky, na hrob sa dával svadobný koláč a podobne. Tento zvyk sa udržal až do polovice 20. storočia.
Tri otázky pre Katarínu Nádaskú: Sviatok všetkých svätých, Pamiatka zosnulých a Halloween, kde sa vzali a prečo?
Ľudia cítili prirodzenú bázeň pred smrťou – smrť neznamenala pre človeka koniec bytia, iba akýsi medzník medzi svetom živých a mŕtvych. Mŕtvi sa mohli podľa predstáv zo záhrobia vracať a mali podľa viery našich predkov dokonca moc škodiť. Preto sa na hroboch pálili očistné ohne, prinášali sa obetné dary v podobe medoviny či chleba. Z úcty k mŕtvym sa na našom vidieku rešpektovali aj zásady, napríklad zákaz trhať na cintoríne akékoľvek kvety, zabíjať hmyz a pod., lebo v kvete a živočíchovi by sa mohli zdržiavať duše pochovaných na cintoríne. Ľudia posmrtný život stotožňovali zo skutočným. Preto sa až do konca 20. storočia niekde zachovávala obyčaj dávať do rakvy nebožtíkovi predmety, ktoré mali radi, mužom napríklad obľúbená fajka s tabakom (dohánom) či cigarety, ženám šitie, vreteno, kúdeľ, starším ľuďom okuliare, modlitebná knižka, ruženec, prípadne drobné mince na prevoz na druhý svet. Na Štedrý večer sa vždy pozývali zosnulí príbuzní k stolu slovami: „Dedo, baba, poďte s nami jesť!
Etnologička a historička Katarína Nádaská
Zhovárala sa Milota Mezeiová
